Človek dozrieva časom ako kvalitná odroda vína. Aj mne trvalo istý čas, kým som dozrela do tej správnej „odrody“. Pretože niekoľko rokov dozadu som žila vo svete plnom materializmu. Mala som potrebu mať kopu značkového oblečenia s tým pocitom, že som „šťastná“. Nebudeme si klamať, ale vôbec tomu tak nebolo. Nemala som svoju hlavu a bola som ovplyvnená druhými.
Čakala som na teba, aj keď som vedela, že neprídeš. Stála som na nefunkčnej vlakovej stanici, kde už roky neprichádzal vlak, ale ja som verila, že príde zmena. Kvôli mne… Naozaj? Svet sa pre jednu osobu nezmení, môžem zmeniť svoj svet, avšak nie niekoho iného. Žiaden vlak nepríde, žiadna správa nepríde. Časť vo mne je s tým zmierená. Už som unavená z čakania na vlak, odchádzam zo stanice… Sadám si na neďalekú lavičku. Rozhliadam sa okolo. Prechádzajú okolo mňa ľudia, niektorí si ma ani nevšimnú, iní na mňa hľadia a snažia sa precítiť môj pohľad. Môj pohľad každým len prechádza… Premýšľam. Nad tebou, nad sebou, nad tým, ako uzatvoriť to nekonečné čakanie.
Vieš, čo je najväčšia chyba, akú zvykneme robiť? Ak sa ocitneme vo vzťahu, v ktorom nám je vyčítané, že nemilujeme dosť a že za všetky problémy môžeme my, pretože sme málo chápavé, málo milujúce, málo rozumné alebo zasa príliš podozrievavé, snažíme sa ešte viac. Chceme mu dokázať, že sa mýli, že naša láska za niečo stojí, sklopíme uši a bez akékoľvek pudu sebazáchovy mu ponúkneme svoje srdce…
Chybou bolo, že som nedala životu čas. Čas na to, aby mi dokázal, že sa nezmýlil, že mi nechcel nijako ublížiť… Len ma chcel nasmerovať tam, kde som vždy chcela byť, a ja som sa na ceste, kam ma zaviedol, stratila. Bolel ma každý nádych, každé jedno ráno, ktoré mi trpko pripomenulo, že to, čo ma bolelo včera, nebolo zlým snom… Bola to realita. Chybou je, že som v tieto dni stratila i to, čo mi malo zostať. Nádej. Nadhľad. Silu ísť vpred, i keď som nevedela, čo ma čaká…
Prajem si, aby si bol viac vďačný za maličkosti vo svete. Ako za úsmev okoloidúceho, ako za prianie pekného dňa, ako za zakývanie malého dievčatka, ako za opýtanie sa, ako sa máš, ako za pustenie niekoho pred seba pri pokladni, ako za slová dávaj si pozor. Prajem si, aby si bol za pár drobností vďačný, aby si v nich videl to čaro, tú dobrotu čo i ja. Moc si to prajem, lebo som zistila, že len vďačnosťou si ťa vďačnosť nájde. Prajem si, aby aj ty si bol taký a našli by sme sa v tomto veľkom bludisku nazývanom život.
Len čas a skúsenosti nás naučia, kto je tu pre nás, kto je tu, aby nám pomohol, aby nás podporil, potopil, utopil či zachránil. Myslím si, že každý jeden človek, ktorý nám skríži v živote cestu, má dôvod, má význam, má silu, má slabosť, má všetko, a pritom nič. Púšťame si ľudí do našich životov a veríme, že s nimi niečo zažijeme. Dajú nám lásku, dajú nám silu, dajú nám nádej, dajú nám spomienky. Niektorí nám dajú chvíľkové momenty, niektorí nám dajú večné okamihy a niektorí nám dajú poučné chvíle. Občas sú dobré a občas sú aj zlé.
