Raz sa ma jedna z nás opýtala na prvý pohľad jednu veľmi jednoduchú otázku… „Ako je možné, že veríš v niečo, čo nevidíš, čo necítiš, v niečo, v čom nemáš žiadnu istotu? Ako je možné, že veríš v lásku, keď si bola miliónkrát zranená… ako to, že veríš v šťastný život, keď nič nie je také jednoduché a isté… ako je možné, že veríš v Boha, keď sa každý deň všade na svete dejú také hrozné veci?“
Málokto sa s tým chváli pred svetom… Je to však logické, pretože priznať sa, že už ďalej nevládzeme, si vyžaduje odvahu. Je to ako nahlas povedať, že sme niečo nezvládli, že sme pochybili, že prestávame mať silu na to, aby sme s odhodlaním kráčali ďalej.
Oveľa ľahšie je zapierať a tváriť sa, že je všetko v poriadku, aj keď opak je pravdou…
Verím v druhú na šancu a verím aj v to, že nie každý si ju zaslúži.
Ja som dala druhú šancu tebe, sebe a životu, ktorý som si s tebou niekedy dávno vysnívala… a bolo to najlepšie rozhodnutie aké, som mohla urobiť. Vieš, nikto nie je dokonalý. Každý jeden z nás sa učí na vlastných chybách a takto to, bohužiaľ, funguje aj vo vzťahoch. Niekedy ľudia potrebujú druhú šancu.
Odkedy som sa prvýkrát zamilovala do toho muža s modrými očami, viem, že nech pôjdem akokoľvek ďaleko a akokoľvek rýchlo, nikdy na tento pohľad úplne nezabudnem. Takisto ako na tú letnú krátku lásku, ktorá však neznamená pre mňa o nič menej. Nie je o nič viac zabudnuteľná. Avšak tak ako som sa zamilovala, tak som sa aj dokázala sklamať v mužoch, ktorým som možno verila viac, ako som mala…
Ani neviem, kedy sme do toho spadli, kedy prišiel ten deň, tá chvíľa, kedy som si to uvedomila. Viem len, že ma to nejaký ten čas poriadne bolí. To, že si viac ubližujeme, ako si prejavujeme náklonnosť.
Namiesto „milujem ťa,“ padajú výčitky. Kto čo urobil a kto čo neurobil. Z lásky sa stal súboj, ktorý nemá víťaza ani porazeného. Len dve zúčastnené osoby totálne vyčerpané od neustálych konfliktov.
Niekedy, raz za čas, si na teba spomeniem. Nie je to často. Občas vtedy, keď niekde začujem našu starú pieseň. Občas vtedy, keď si na spanie oblečiem tričko, ktoré si u mňa nechal. Nie je to dlhá spomienka… Je to chvíľa. Už pri nej necítim to, čo kedysi. V podstate necítim takmer nič…
Občas by som chcela vedieť, či si aj ty niekedy spomenieš na mňa. Len tak, bez dôvodu…
