Svet je zrazu znova nejaký iný, tmavší. Žiarivé lúče letného slnka mi presvitajú do očí aj napriek hustému vejáru mihalníc… Do tých očí, očí plných sĺz… Nie kvôli ostrým lúčom, také slzy by som práve teraz privítala s otvorenou náručou.
„Prečo sa to znova stalo?“ Pýtam sa sama seba v duchu. Ach, prečo, prečo? Ako som to mohla zas dopustiť? Ako som len mohla?… Ako?
Ani neviem, kedy sa to stalo. Tá chvíľa, keď som sa vrátila do života. Ale viem, že to trvalo veľmi dlho…
Ale zrazu to prišlo! Deň, o ktorom som už ani nesnívala. Deň, keď som si uvedomila, že už necítim bolesť. Ani lásku. Ani sklamanie. Podarilo sa mi zmieriť sa s minulosťou a prijať fakt, že niektoré veci nemôžem zmeniť. A teraz chápem, prečo som ich nemohla zmeniť. Pretože majú ostať tak, ako sú. Teraz už ich ani zmeniť nechcem…
Boli časy, kedy som si skoro ničím nebola istá a tebou už vôbec nie. Avšak konečne som prišla k bodu, kedy nepotrebujem nikoho iného okrem mňa, aby mi musel povedať, čo pre teba asi znamenám, alebo čo ku mne skutočne cítiš. Nepotrebujem rady, typu… buď s ním, lepšieho muža nepoznám… Nepotrebujem počuť ani niečo v štýle… nebuď s ním, pretože máš na lepšieho. Vedz, že moje rozhodnutie je len mojim. To, čo cítim, je pocit, ktorý uchovávam v sebe a je len môj. Nie je to nikoho rada a nie je to niečo, nad čím by som nepremýšľala, dlhšie ako 2 sekundy…
Nečakala som, že sa vrátiš. Nečakala som, že si to rozmyslíš. Nechala som ťa ísť, lebo viem, že ľudia odchádzajú.. Lebo musia… To, čo ale po tebe zostalo, sa nedá porovnať s ničím. Zanechal si prázdno. Tak neskutočné prázdno, že som niekedy musela presviedčať samú seba, že si naozaj bol súčasťou môjho života. Že si nebol len môj ďalší výmysel. Odišiel si a nezostalo nič. Odstránila som všetko, čo mi ťa mohlo pripomínať, každý darček, obľúbený hrnček. Vymazala som každú fotku, číslo a zrušila som priateľstvo.
Nebolo to vždy len o tých dobrých dňoch, o slnečných ránach a úsmevoch. Nebolo to vždy len o tých chvíľach, kedy som sa smiala a užívala si život plnými dúškami. Prežívala každú minútu a chcela si ju navždy zapamätať. Nebolo to vždy easy… život, láska, všetko, na čom mi kedy záležalo. Nie vždy to fungovalo, nie vždy mi to vychádzalo, ako by som si priala. Nie všetko sa stalo tak, ako som chcela, no dnes viem, že je to tak správne… Dnes viem, že taký je náš život. Pretože najviac sa učíme práve z tých ťažkých chvíľ.
Stáva sa to častejšie, akoby sme chceli, že je toho všetkého viac, akoby sme vôbec zvládali uniesť, zvládali riešiť, alebo riešiť chceli. Občas sa príliš dlho snažíme niečo zachrániť, niečomu dať viac, ako dokážeme. No aj tak to robíme stále. Bez prestávky alebo vydýchnutia či zastavenia sa čo i len na malý moment… Robíme to pre ľudí, pre ktorých by sme si boli schopní aj zlomiť srdce a najhoršie na tom je, že to pre nich stále nie je dosť…
… je to stále málo, málo snahy, málo chcenia, málo lásky, ktorú dávame.
