Pamätám si to presne, ako keby to bolo včera. Môj blbý a šedý večer premenil tvoj úsmev na najkrajšie obdobie môjho života. Bola som tak šťastná. Ľudia mi vraveli, že ma viac usmiatu nikdy nevideli. V očiach som nemala ani kúsok smútku. Ani jednu slzu, ktorá by mohla stiecť po mojom líci. Obdobie neopísateľné, plné spomienok a lásky. Tvojej pozornosti. Obdobie snahy a dorozumenia. Tvojej podpory. Obdobie plné úsmevu a šťastia…
Príliš dlho som sa trápila tým, že som si dookola prehrávala to, čo sa stalo medzi nami. Naše spoločné chvíle, ktoré sme strávili v objatí pri pozeraní filmu, prechádzkami a bozkami, pri ktorých som si priala, aby sa nikdy neskončili. Príliš dlho som si kládla otázku, čo zlé som spravila, keď si zrazu tak ochladol a stala som sa pre teba vzduchom. Tak dlho som čakala na vyjadrenie tvojich pocitov iba kvôli tomu, aby si sa raz zobudil a tváril sa, že sa nič nestalo? Bola som zdrvená!
Už dlho hľadám odpoveď na otázku: „Kedy je ten správny čas na lásku?“
Stále som ju nenašla. No myslím, že to nebolo vtedy, keď si mi vstúpil do života ty. Aspoň to nebol natoľko správny čas, aby to medzi nami mohlo dopadnúť dobre. Predsa len, obaja sme boli vo vzťahu… A ty v o niečo vážnejšom než ja. Teraz si už nemyslím, že tie vzťahy boli naozaj šťastné, no dovtedy som si to myslela. Verila som, že obaja sme v tom svojom spokojní a žijeme v harmónii. No pravda to nebola.
Hovoríš, že ti chýbam. Hovoríš, že sedávaš pri okne, keď prší a cítiš moju neprítomnosť. Chýba ti môj zhorený puding, moje nočné telefonáty, ktoré ti tak vadili. Vraj ti chýbajú všetky moje nedokonalosti, všetko to, čo si tak nemal rád. Všetko, za čo som sa bezvýznamne miliónkrát ospravedlňovala a ty si to nikdy neprijal. Všetky tie začiatky hádok. Hovoríš, že viníš sám seba za to, že som odišla. Ako sa myšlienkami dostávaš ku mne, cítiš prázdnotu vo svojom srdci. Cítiš všetky tie pocity, ktoré si si nemyslel, že pocítiš…
,,Minulosť sa nedá vrátiť.” ,,Ale samozrejme, že dá.” povedal Veľký Gatsby a zadíval sa na vzdialené zelené svetlo na konci Daisynej lodenice.
Nedá. Pravdou je to, že nech sa akokoľvek snažíme, nič už nebude také, ako bolo predtým. Ale keď sa snažíš zabudnúť a posunúť sa ďalej, je to ešte ťažšie. Minulosť totiž akoby žila ďalej v nás. Nedokážeme vymazať zážitky, ktoré sa nám zapísali do srdca.
Prvá vec, ktorú by som ti chcela zopakovať, pretože si ju už určite počula, je, že nikdy nie sme úplne sami. Vnútri svojho srdca vieš, že sú tu ľudia, ktorí ťa milujú, ktorí ťa podporujú a stoja za tebou. Ľudia, na ktorých sa aj po tom všetkom môžeš obrátiť a veriť, že sú k tebe úprimní, nech sa deje čokoľvek. Nech spravíš čokoľvek, nech sa cítiš akokoľvek, stoja pri tebe a dodajú ti silu, keď ju potrebuješ.
