Nie, nie je to ľahké… odstrihnúť sa od ľudí, ktorých prítomnosť ťa vyčerpáva. Ktorí ťa unavujú, na ktorých sa už nedokážeš ani len pozrieť, pretože najradšej by si ich už nikdy viac nevidela. Vieš, že koniec je presne to, čo potrebuješ, ale zároveň ten moment neustále odkladáš. Máš obavy pred tým, čo bude potom. Spomínaš na chvíle, ktoré ste spoločne prežili, a veríš, že raz to bude také ako na začiatku.
Mlčíme, aby sme nikomu neublížili. Bojíme sa vysloviť svoj názor, pretože sa chceme vyhnúť konfliktom. Máme pocit, že nám aj tak nik nebude rozumieť, že naše slová nepadnú na úrodnú pôdu a namiesto vyriešenia celej situácie sa namočíme do ešte väčšieho problému. A preto sme ticho. Zatajujeme svoje emócie. Odmietame prehovoriť. Trápime sa len vo vlastnom vnútri. Zraňujeme seba, aby sme nezranili iných…
Aký čas musí prejsť, aby sme si mohli povedať, že sme v poriadku? Že necítime žiadne zlé pocity voči sebe a tomu, ako to dopadlo. Bude to vôbec niekedy v poriadku? Tak, že sa nebudem do minulosti dívať s bolesťou?
Rada by som verila, že je to možné, ale niekedy nestačí len „prepáč.“
Vidím ho… áno, už vidím ten koniec našej spoločnej cesty. Vidím ho jasnejšie, zreteľnejšie…
Veď už vlastne dlhšie po nej kráčam sama. V srdci mi svieti už len slabé, mihotavé svetielko, lebo ten veľký plameň vyhasol už dávno.
Na krátke obdobie osud znovu rozdúchal tlejúce uhlíky na malé plamienky, ale opäť zhasli, už len slabo svetielkujú.
Už prešiel nejaký ten čas, odkedy som milovala. Tak hlboko, verne, z plného srdca… Spomínam si na to, aké to bolo, hoci je tomu niekoľko rokov. Mám pocit, akoby sa to ani nestalo mne. Akoby to bola spomienka niekoho iného a ja sa na ňu len z diaľky prizerám. Bolo to dávno, on bol ten posledný a potom… Nastali časy, kedy mi na tom druhom „len“ záležalo. Bola to láska, ale bez iskry.
Dlho som sa tohto okamihu bála. Desil ma. Cítila som strach vždy, keď som si čo i len predstavila, že z môjho života odídeš. Myslela som si, že to bude koniec. Môj osobný koniec… Už len pri pomyslení na to, že ťa viac neuvidím, som nevedela lapiť dych. Dnes sa však všetko zmenilo. Neviem, čo ma k tomu prinútilo, ale povedala som si, že je čas dať za naším vzťahom definitívnu bodku.
