Dlho som sa tohto okamihu bála. Desil ma. Cítila som strach vždy, keď som si čo i len predstavila, že z môjho života odídeš. Myslela som si, že to bude koniec. Môj osobný koniec… Už len pri pomyslení na to, že ťa viac neuvidím, som nevedela lapiť dych. Dnes sa však všetko zmenilo. Neviem, čo ma k tomu prinútilo, ale povedala som si, že je čas dať za naším vzťahom definitívnu bodku.
Pamätám si tie časy a možno to ani nie je až tak dávno… kedy som sa zvykla strachovať, čo si kto pomyslí alebo nepomyslí, ak vyjadrím svoj názor. Ako ma ľudia zaň budú súdiť, ako ma budú v ich očiach vnímať, ako ma pochopia. Možno si pomyslia, že som zlá, hlúpa, naivná alebo nevyhovujúca pre tento svet, pre ich svet. Avšak časom, možno vekom, možno okolnosťami, ktoré ma postretli, ľuďmi, ktorých som stretla, som sa stala ženou, ktorej je už jedno, čo si kto myslí alebo nemyslí… a nie kvôli tomu, ale VĎAKA TOMU, som sa takou stala.
Občas je to bohužiaľ tak. Ľudia sú spolu, lebo im to tak vyhovuje. Lebo jeden miluje… miluje tak veľmi, že nevidí, že druhej strane to všetko len jednoducho príde vhod. Že len nechce byť sám/sama, a tak zostáva vo vzťahu, v ktorom sa proste cíti pohodlne.
Väčšinou si v úlohe toho „zlého“ predstavujeme chlapov, ale stáva sa aj to, že práve žena zostáva s mužom, lebo už viac nechce byť sama.
Prišlo to náhle. Uvedomenie si, že nešťastnou ma nerobí on, ale ja sama. Trvala som na tom, aby nastala zmena, aj keď v kútiku duše som vedela, že nič také nemôže prísť. Nemala som odvahu vysloviť posledné zbohom, a preto som len mlčky trpela. Dúfajúc v zázrak. V čarovný okamih, ktorý by všetko napravil, hoci mi bolo jasné, že zázraky sa nedejú. Vždy je však ľahšie balamutiť samu seba, ako urobiť definitívny a radikálny krok.
Neviem ako ty, no ja mám pocit, že dni plynú šialene rýchlo. Čím som staršia, tým rezkejšie tempo môj život naberá. Týždeň za týždňom mi preteká pomedzi prsty a čoraz viac ma chytá strach z toho, že nikdy nestihnem dosiahnuť všetko to, po čom túžim.
Nedávna „uzávierka“ starého roka ma prinútila zamyslieť sa. Pouvažovať nad tým, či náhodou niekde nerobím chybu.
Niekedy sa zamýšľam nad tým, aké by to bolo, keby sa niektoré veci udiali skôr…
Keby som sa naučila skôr hovoriť o tom, čo cítim.
Keby láska prišla s návodom na použitie a my by sme sa nemuseli báť, že niečo pokazíme alebo niekomu ublížime…
Vieš, keď niekto povie, že potrebuje čas, myslím si, že je to normálne. Teraz to už viem. Pred pár rokmi by som sa domnievala, že je to výhovorka.
