Niekedy sa zamýšľam nad tým, aké by to bolo, keby sa niektoré veci udiali skôr…
Keby som sa naučila skôr hovoriť o tom, čo cítim.
Keby láska prišla s návodom na použitie a my by sme sa nemuseli báť, že niečo pokazíme alebo niekomu ublížime…
Vieš, keď niekto povie, že potrebuje čas, myslím si, že je to normálne. Teraz to už viem. Pred pár rokmi by som sa domnievala, že je to výhovorka.
Možno nikdy nebudem na správnej ceste bez teba. Možno ty si tá správna cesta. Možno si vždy bol. Sen, ktorý sa nemal splniť. Teraz už viem, že to nebola moja vina. Nemohla som zmeniť tvoje rozhodnutie. Jednoducho sme neboli dosť silní na to, aby sme bojovali za to, čo medzi nami bolo.
Dnes, po všetkých tých veciach, ktoré som urobila, už viem, že ma nemôžeš milovať. Ty si urobil veci, ktoré ti už ja nedokážem odpustiť.
Ako veľmi je bizarná otázka: „už nemám šancu?” od niekoho, kto vám ublížil? Kto vám ublížil tak veľmi, že vždy, keď sa naňho pozriete, vidíte to. Vidíte presne to, čím vám ublížil. Či už je to obraz toho, ako vás mlátil, či obraz toho, ako ste boli vždy na poslednom mieste, alebo obraz toho, ako si to užíva s inou – je to jedno. Ten pocit, ktorý to vo vás vyvolá, bude vždy rovnako nepríjemný, ba priam odpudzujúci.
Svet, v ktorom žijeme, si tvoríme sami, hovorili… Tým, ako sa správame k sebe a k ľuďom okolo nás. Tým, čo robíme, a predovšetkým – akým spôsobom to robíme.
Či vkladáme do všetkého kúsok lásky a citu, alebo na tieto „maličkosti“ zabúdame. Svet, v ktorom žijeme, tvoríme my, a jedného dňa to bolo jasné už aj mne.
Viem, čo sa ti práve preháňa hlavou. Viem, že nerozumieš, ako sa to mohlo stať. Bol si si istý, že tu budem navždy, veď doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa mala zvrtnúť na päte a odísť bez slova. Považoval si ma za samozrejmosť, ktorá sa z tvojho života nikdy nevyparí…
