Ako veľmi je bizarná otázka: „už nemám šancu?” od niekoho, kto vám ublížil? Kto vám ublížil tak veľmi, že vždy, keď sa naňho pozriete, vidíte to. Vidíte presne to, čím vám ublížil. Či už je to obraz toho, ako vás mlátil, či obraz toho, ako ste boli vždy na poslednom mieste, alebo obraz toho, ako si to užíva s inou – je to jedno. Ten pocit, ktorý to vo vás vyvolá, bude vždy rovnako nepríjemný, ba priam odpudzujúci.
Svet, v ktorom žijeme, si tvoríme sami, hovorili… Tým, ako sa správame k sebe a k ľuďom okolo nás. Tým, čo robíme, a predovšetkým – akým spôsobom to robíme.
Či vkladáme do všetkého kúsok lásky a citu, alebo na tieto „maličkosti“ zabúdame. Svet, v ktorom žijeme, tvoríme my, a jedného dňa to bolo jasné už aj mne.
Viem, čo sa ti práve preháňa hlavou. Viem, že nerozumieš, ako sa to mohlo stať. Bol si si istý, že tu budem navždy, veď doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa mala zvrtnúť na päte a odísť bez slova. Považoval si ma za samozrejmosť, ktorá sa z tvojho života nikdy nevyparí…
A tak ťa prosím, nesľubuj…
Bolo pekné počúvať tie slová: „Vždy tu budem pre teba. Ľúbim ťa a navždy to tak aj ostane…“ Bolo pekné to počuť od osoby, ktorej na mne záležalo. Kedysi som si myslela, že keď niečo sľúbiš, aj to tak bude. Ale teraz už viem… že je ťažké veriť takým sľubom.
Končí sa ďalší rok.
Rok, na ktorý – ako aj na ten predchádzajúci – by si chcela zabudnúť. Vraví sa však, že keď sa niečo končí, niečo sa začína… Začne sa nový rok. Povedz si, že to bude pre teba nový začiatok. Zahoď za hlavu udalosti predchádzajúceho roka, prijmi ich ako súčasť svojho života. Pretože tak to je. Všetko, čo sa deje, je súčasťou tvojej cesty.
