Možno si aj ty, rovnako ako ja, zaujala rolu šedej myšky, ktorá sa skrývala niekde v rohu. A to doslova.
Možno aj nad tvojím životom znela strašidelná otázka: „Čo si o mne pomyslia ostatní?“
Možno aj ty si mala v očiach vpísaný odkaz pre druhých: Len sa na mňa, prosím, nepozerajte. Slová sa ti zasekávali v hrdle, srdce sa rýchlo rozbúšilo a ty si pred ľuďmi nedokázala povedať vlastne nič zmysluplné.
Ľudia vždy kritizujú niečo, až kým to sami nezažijú. Napríklad taká láska k zadanému mužovi. Nie je pekné liezť druhým do kapusty, však? Kto by to len neodsudzoval? No presne tí, ktorí to pocítili na vlastnej koži.
Patrila som presne medzi tie ženy, alebo celkovo ľudí, ktorí mali predsudky voči tým, ktorí narúšali vzťahy iných a vytvárali akýsi milostný trojuholník. Takto ničiť šťastie a rozbíjať tak silné puto dvoch ľudí, no to je na hlavu. A potom sa stalo presne to, čo nikto nikdy nechce zažiť.
Ten vysnený, ten nášho srdca šampión, ten, o ktorom sme snívali… A nakoniec len ďalší, ktorý rozbil naše nedávno zlepené srdce. Ten, ktorý prišiel nečakane a tajomne, a presne tak sa aj vždy správal. Nikdy sme nevedeli predvídať ani jeden jeho krok… Ani jedno slovo. Ani jedno jeho rozhodnutie. A presne to nás na ňom vždy lákalo. Smiešne, nie? Ako predsa môžeme chcieť niekoho, pri kom nemáme žiadnu istotu. Pri kom si nemôžeme byť isté ani tým, že nám zajtra zdvihne telefón alebo že sa nám vôbec pozdraví na ulici.
Poznáš tú lásku, ktorá ťa večer nenechá spať? Lásku, ktorá je lepšia ako všetky sny a preto nechceš už spať, nechceš už snívať, nechceš strácať čas. Sama bez neho. Nechceš byť ani minútu od toho druhého. Každý deň ti pripadá taký bezvýznamný, keď nie ste spolu. Tak ti chýba… Láska…
… Je ako droga, ktorú potrebuješ, bez ktorej nechceš byť.
Bol to deň, nie ten šťastný, no je za mnou a je to už dlho, odkedy som na teba myslela. Pretože som si vtedy sľúbila jednu vec, a to, že ťa vymažem zo svojich myšlienok, ktoré by mi kazili ďalšie dni, kvôli ktorým by som sa necítila dobre. Spokojne. Pretože som sa chcela cítiť dobre, chcela som sa smiať a žiť ďalej, nechcela som sa trápiť nad niečím, čo očividne za to ani nestálo.
Nad tebou…
Som si istá, že v živote každého z nás už bol (ak ešte nebol, tak s určitosťou môžem tvrdiť, že bude) človek, ktorý odišiel. Bez slova. Jednoducho zmizol a vyparil sa. Darmo sme čakali, nikdy viac sa nevrátil. Neobzrel sa a nechytil našu ruku, ktorú sme naťahovali za ním aj dlho potom, ako odišiel. Nechal náš stáť na mieste s hlavou plnou otázok.
Odišiel… Lebo nemohol zostať, lebo musel odísť...
