Zamilovať sa je tak jednoduché… dokáže to byť tak rýchle, žiada si to len pár okamihov, pár vymenených pohľadov, pár bozkov, pár minút, pár…
No inokedy aj dlhé prebdené noci, čakania na zázrak, ktorý neprichádza, ako nám sľúbili, ako nám vyveštili z hviezd. Pretože môžeme mať našu lásku aj pred očami, no kým neotvoríme svoje srdce, nič sa nezmení, nič nemôžeme pocítiť, nič iné ako doteraz, pokiaľ sa neprestaneme báť.
Poznáš ten pocit, keď si ťa niekto tak podmanil, až sama nerozumieš tomu, ako sa mu to podarilo? Ah, kedy si podľahla jeho čaru natoľko, že si stratila samu seba, lebo pre jeho šťastie by si urobila čokoľvek? Chcela si tak málo… Len jeho šťastie, spokojnosť a každodenný úsmev na jeho tvári. Stačilo by ti, aby si cítila jeho blízkosť vedľa seba a mohla sa o neho starať. Aby sa ťa spýtal, aký si mala deň a bežne s tebou komunikoval.. Aby ste boli spolu, ale zároveň mali aj chvíle pre seba. Aby ste neupadli do časov temna a nerobili ste si navzájom vrásky.
Nechcem počuť toto slovo. Nemám rada slovo navždy. Prosím, nesľubuj mi navždy, lebo také niečo neexistuje.
Navždy… Hovoríme ho viac, ako by bolo potrebné. Ľudia si sľubujú lásku navždy. Povedia, že zostanú spolu navždy. A potom, naopak, že si ťa navždy vymažú zo života.
Dávajú si sľuby, ktoré majú byť navždy.
Nie som pesimista, ale jednoducho v platnosť toho slova neverím.
„Keď z tvojho života odídu nesprávni ľudia, začnú sa diať správne veci.“
Audrey K.
Tento citát pravdepodobne poznáte. A pravdepodobne s ním všetci aj súhlasíte. Určite ste ho už niekde videli. Pravdepodobne ste ho „like-li,“ alebo ste si ho uložili do telefónu… A teraz čakáte. Čakáte, kedy tí nesprávni ľudia odídu, aby mohli prísť tí správni. Lebo však – potom sa začnú diať tie správne veci…
Je to už tak dlho, ako sa držíš niekoho alebo skôr niečoho, čomu veríš len ty sama. Tak dlho, kedy zostávaš pri niekom, koho v tom človeku vidíš iba ty a nikto iný…
Je to už tak dlho, ako si sa prestala zverovať najlepšej kamoške, lebo ona je už niekde inde. Všetci okolo teba sa pohli a išli ďalej, ale ty stále zostávaš tam na tom jednom mieste, kde si bola kedysi šťastná. Zostávaš pri človeku, ktorý bol pre teba kedysi všetkým, ale dnes už z neho nezostal ani len slabý tieň.
Každý deň som si hovorila, že dnešok bude lepší. Každý večer som si pred spaním nahovárala, že ak zajtra vstanem tou správnou nohou, všetko zlé sa náhle stratí a nájdem konečne niečo, čo spraví môj deň krajším. Ale ako som mohla byť tak krutá voči sebe samej, keď som svoj smútok nonstop skrývala za úsmev a nedovolila emóciám vyjsť na povrch? Nevyroniť slzu, nenechať kútiky úst klesnúť ani o malý kúsok, zatiaľ čo moje srdce vynechávalo údery, bolo pre mňa akési umenie…
