Viac ako tri týždne ticha, absolútneho ticha medzi nami, po mesiacoch správ, telefonátov, stretnutí…
Len v spoločnosti vína, spomienok, myšlienok a kúskov papiera. Ani čiarka, nič. Niekedy sa pýtam sama seba, ako veľmi ti na mne záležalo, keď to vydržíš. Ja by som ti veľmi chcela napísať, alebo poslať aspoň obrázok tak, ako som to robievala predtým, ale nemôžem. Lebo ty si bol ten, čo to presekol, čo ma umlčal.
Nech odídeš kamkoľvek, budem tu pre teba. Nezáleží na tom, čo sa stane. Ani na tom, kto z tvojho života odíde. Dokonca už nezáleží ani na tých, ktorých si musel opustiť. Musíš vedieť, že tu budem vždy pre teba. Aj teraz, keď som už šťastná, nikdy ti nepoviem, že sa na teba hnevám. Alebo že na teba nemám čas. Nikdy ti nepoviem, že ťa nechcem vidieť. Pretože, žiadne klamstvá…pamätáš? Si môj najlepší priateľ a nezáleží na tom ako veľmi sme si ublížili, toto sa nikdy nezmení.
Svet je zrazu znova nejaký iný, tmavší. Žiarivé lúče letného slnka mi presvitajú do očí aj napriek hustému vejáru mihalníc… Do tých očí, očí plných sĺz… Nie kvôli ostrým lúčom, také slzy by som práve teraz privítala s otvorenou náručou.
„Prečo sa to znova stalo?“ Pýtam sa sama seba v duchu. Ach, prečo, prečo? Ako som to mohla zas dopustiť? Ako som len mohla?… Ako?
Ani neviem, kedy sa to stalo. Tá chvíľa, keď som sa vrátila do života. Ale viem, že to trvalo veľmi dlho…
Ale zrazu to prišlo! Deň, o ktorom som už ani nesnívala. Deň, keď som si uvedomila, že už necítim bolesť. Ani lásku. Ani sklamanie. Podarilo sa mi zmieriť sa s minulosťou a prijať fakt, že niektoré veci nemôžem zmeniť. A teraz chápem, prečo som ich nemohla zmeniť. Pretože majú ostať tak, ako sú. Teraz už ich ani zmeniť nechcem…
Boli časy, kedy som si skoro ničím nebola istá a tebou už vôbec nie. Avšak konečne som prišla k bodu, kedy nepotrebujem nikoho iného okrem mňa, aby mi musel povedať, čo pre teba asi znamenám, alebo čo ku mne skutočne cítiš. Nepotrebujem rady, typu… buď s ním, lepšieho muža nepoznám… Nepotrebujem počuť ani niečo v štýle… nebuď s ním, pretože máš na lepšieho. Vedz, že moje rozhodnutie je len mojím. To, čo cítim, je pocit, ktorý uchovávam v sebe a je len môj. Nie je to nikoho rada a nie je to niečo, nad čím by som nepremýšľala dlhšie ako 2 sekundy…
Nečakala som, že sa vrátiš. Nečakala som, že si to rozmyslíš. Nechala som ťa ísť, lebo viem, že ľudia odchádzajú.. Lebo musia… To, čo ale po tebe zostalo, sa nedá porovnať s ničím. Zanechal si prázdno. Tak neskutočné prázdno, že som niekedy musela presviedčať samú seba, že si naozaj bol súčasťou môjho života. Že si nebol len môj ďalší výmysel. Odišiel si a nezostalo nič. Odstránila som všetko, čo mi ťa mohlo pripomínať, každý darček, obľúbený hrnček. Vymazala som každú fotku, číslo a zrušila som priateľstvo.
