Veľmi dlho som bola zaseknutá v živote čakaním na to, čo si vyberieš. Prišiel si tak náhle, vtrhol si do môjho života v momente, kedy som to nečakala, a zároveň, kedy som to najviac potrebovala. Bol si tam na pár pekných chvíľ, no pre mňa to znamenalo mnoho. Dovolil si mi znova cítiť, aké to je mať niekoho rád, no bol v tom háčik.
Bola tu ona a stále je – ona, s ktorou si bol už niekoľko rokov, no nebol si s ňou šťastný.
Teraz je naozaj úplne jedno, či tieto slová číta muž alebo žena.
Prečo to robíte? Prečo tvrdíte, že nás milujete takých, akí sme, a keď uplynie čas, začnete si dávať podmienky? Začnete vymenúvať snáď milión vecí, ktoré sa vám na nás nepáčia.
Hej, Drahá, hej, Drahý… Keď ste s nami išli do vzťahu, vedeli ste, akí sme. To, že vám to zrazu vadí, nie je náš problém a už vôbec nie naša chyba…
Čo by bolo keby?
Čo by bolo, keby som ho nestretla? Touto otázkou som sa zaoberala snáď milión krát tak, ako som si na teba asi milión krát spomenula. Nikdy som ťa nedostala úplne z hlavy a nikdy ťa z nej asi úplne nedostanem. Vždy tam budeš, pretože si niečo vo mne zmenil. Zmenil si tú časť mňa, zmenil si to miesto v mojom tele, ktoré bolo schopné akékoľvek hlbokého citu.
Moja drahá vzácna bútľavá vŕba. Viem, aké ťažké a zároveň krásne bremeno nosíš na pleciach… Možno si aj ty tou vyvolenou. Možno si aj ty bútľavou vŕbou. Si človek, ktorý ostatných pozná dokonale. Si tá, ktorá má rada. Tak naozaj rada. Bezpodmienečne. Si niekto, kto za každých okolností pri všetkých stojí. Niekto, kto je tu pre všetkých. Pre rodinu, priateľov, známych. Ty si tá, ktorá je tu vždy pre nich. Ráno, na obed, večer, sedem dní v týždni, po celý rok, po celé roky.
Vždy som zvykla veriť a dúfať, no nakoniec som sa sklamala, trpela a mala strach… No pri tebe som mala pocit, že to bude iné. Tak veľmi som chcela. Tak veľmi som verila. Tak veľmi som sa snažila. Viem, obaja sme si niesli svoje rany a veľa nevypovedanej bolesti z našich „minulých životov.“ Obaja sme vedeli, že naše svety sú tak odlišné, no napriek tomu nás tak veľmi lákali a my sme sa nimi postupne nechali pohltiť. Vždy, keď sme ukryli do toho nášho – spoločného, všetko a všetci naokolo prestali existovať.
Dnes som na tej opačnej strane, toho všetkého. Toho chaosu, ktorý sme si vytvorili. V ktorom sme sa snažili byť a zostať čo najdlhšie. Zhodila som ružové okuliare, ktoré som sa snažila na svojich očiach udržať až príliš dlho. Konečne som sa odhodlala ich zbaviť.
Dnes už viem, že nemáme byť spolu. Že nepatríme k sebe, aj keď ty tvrdíš svoje…
