Kým si mala nádej, že ti napíše, že sa ti ešte niekedy ozve, kým si mala nádej, že na teba nezabudol tak, ako to urobili tí pred ním, bolo pre teba všetko jednoduchšie. Zdalo sa ti, že si ľahšie zvládala všetky útrapy, ktoré sa ti v poslednom období zosypávajú na hlavu presne tak, ako sa sype ťažký mokrý sneh zo striech domov.
No dnes, dnes je všetko inak. Dnes už vieš, že ti viac nenapíše, že už sa viac neozve. Už si na teba nespomenie…
Kedysi som mala kamaráta, dôverníka, podporu v jednej osobe, no existovala medzi nami chémia, o ktorej sme mlčali. Dokonca aj medzi sebou. Priali sme si ostať priateľmi, nechceli sme o to prísť. Našli sme si lásky, o ktoré sme prišli, boli sme zranení, sklamaní, no vždy sme sa podporovali. A tak sme nikdy neostali úplne opustení… Po čase sme si vybudovali dôveru medzi sebou, ktorá je dnes už taká vzácna. No prišiel čas, kedy som sa rozhodla o tohto priateľa dobrovoľne, prísť…
Keď sa nič nezdá byť v poriadku.
Keď ľudia, ktorí tu boli vždy, odišli a nemajú čas na TEBA.
Keď sa necítiš dobre a šťastne vo svojej vlastnej koži.
Keď máš pocit, že nevieš čo je to šťastie. Že si zabudla, aké to je.
Keď sme sa spoznali, prechádzala si práve ťažkým obdobím. Po dlhoročnom vzťahu vystriedal plánovanie svadby rozchod. Bolo to pre ňu bolestivé. Na samotu nebola zvyknutá. Ostala v ich spoločnom veľkom byte zo dňa na deň sama. Bála sa. A tak spravila najväčšiu chybu, ako môžeš po rozchode spraviť. Našla si náhradu. Pravdepodobne rýchlejšie, ako si ty stíhaš upratať byt. Nebola síce šťastná, ale nebola sama.
Prosím, vyhni sa tejto chybe.
My ženy, nech sme akokoľvek úžasné a silné, často ako častejšie prehliadame pravdu. Nevedome, no veľakrát aj vedome. Čo si budeme klamať, hlavne keď sme zamilované. Keď milujeme tak veľmi, že naša láska je väčšia ako kozmos a silnejšia ako desaťkrát destilovaná vodka.
Často je aj takáto láska neopätovaná. Nevidíme, že chlapec, chlap, ktorému venujeme svoje srdce, celodenné myšlienky a bezsenné noci, nezdieľa tie isté pocity smerom k nám.
Ani neviem prečo, no začala som si prezerať naše staré správy. Myslela som, že som ich už dávno vymazala. No nie, ony tu stále sú. Bavili ma, a tak som šla stále ďalej. Strávila som pri nich asi hodinu, kým som sa dostala tak do polovice. Písali sme si stále, od rána do večera. Bolo ich naozaj veľa. Došla som až na začiatok. Začiatok nášho príbehu. Začal síce úplne inde, no aj tak. Neverila by som, akú majú staré slová moc obnoviť v našom vnútri pocity, ktoré sme si mysleli, že už nikdy nepocítime.
