Nemyslím si, že som jediná, ktorej sa to stalo… Každá z nás určite zažila tú situáciu, kedy nevedela ako ďalej. Či zostať pri niekom, kto nás nedrží, ale ani nás nepúšťa. Pripútal si ťa k sebe takým tým zvláštnym spôsobom, že nerozumieš tomu, kedy sa to stalo. Kedy si sa do toho zamotala natoľko, že nevieš ako z toho von. Jeden veľký bludný kruh, kedy sa opakujú totožné situácie. A ty stále rozmýšľaš, koľko toho ešte zvládneš.
Beznádejným pohľadom sledujem cigaretový dym stúpajúci ku stropu. Kdesi pri mne leží minutá krabička cigariet a fľaša s alkoholom. Nespoznávam sa, takáto nie som. Či skôr, nebola som taká.
Som spomienka, na ktorú nechceš myslieť, ale ona sa zjavuje znova a znova vo chvíli, keď sa chceš pohnúť ďalej. Som výčitka tvojho svedomia, ktorá ti nedovolí spať. Moje zlomené srdce je tvojím najväčším hriechom.
Nie nadarmo sa vraví, že po každej búrke vychádza slnko. Veta s rozumnou a pravdivou podstatou, ktorej vy však len ťažko dokážete uveriť, ak sa nachádzate v situácii, kedy máte pocit, že vám do dlaní bude padať dážď až po koniec vášho života.
Omyl. Tieto myšlienky ihneď vyžeňte z hlavy, pretože oblačno a časté prehánky budú nad vašou hlavou visieť len dovtedy, pokiaľ vy sami neukončíte túto kapitolu vášho života.
Určite sa už mnohé z nás pýtali, len tak, samých seba, že koľko sklamaní musíme prežiť, aby sme nakoniec dostali to, čo si zaslúžime. Alebo koľko si musíme toho ešte vytrpieť, aby sme už nemuseli riešiť ďalšie a ďalšie sklamanie v láske. Prežili sme vzťahy, v ktorých sa nám nedostávalo pozornosti. Prežili sme vzťahy, v ktorých sme boli podceňované. Mali sme mužov, ktorí si nevšímali tie naše nepatrné zvyky, spôsoby, gestá. Mužov, ktorí si mysleli, že keď nám kúpia nejaký darček, majú od nás na čas pokoj.
Je 8. október 23:00. Deň, ako každý iný, ale internet zaplavila “mediálna vojna” Dary a Rytmusa… a mne to nedá sa nevyjadriť.
Bodaj by zabudnutie bolo také ľahké. Bodaj by stačilo vymazať fotky, bloknúť profil a tým by to skončilo. Bodaj by sa dala minulosť pochovať. Lenže sa nedá. A možno aj vďaka Bohu. Minulosť sme my. Je to každá jedna časť nás. Každá jedna myšlienka, každá jedna jazva na duši, každá jedna skúsenosť, to všetko je naša minulosť.
Keď si mi povedal, že už neprídeš, najprv sa mi zastavil dych a potom som sa rozbila na tisíc kúskov. Zostala tma. Tma v mojej hlave, v mojom srdci. Cítila som sa ako vyrabovaný obchod – prázdna. Nechápala som, že sme sa v stredu ráno mohli vedľa seba zobudiť a v sobotu večer mi pri rozlúčke povieš toto. Spýtala som sa prečo? Povedal si, že máš pocit, že toto nie je tá správna cesta. Ale ja som znovu položila otázku prečo, a ty si mi nevedel dať odpoveď.
