Kedysi, keď som bola mladšia, dokonca malá, som dokázala rozprúdiť neuveriteľnú hádku za každú somarinu. Som odjakživa impulzívna a hneď, ako mi bolo ublížené, reagovala som späť útokom. Chcela som sa brániť. Vysvetľovať. Riešiť… Áno, chcela som veci riešiť. Myslela som si, že krikom dám druhým najavo, že sa hnevám, že mi ublížili a že oni si to zoberú k srdcu… Časom som však pochopila, že občas nemá zmysel vysvetľovať a riešiť.
Doteraz si si myslela, že keď do tvojho života vkročí ten správny, budeš to vedieť. Spoliehala si sa na motýle v bruchu a srdce vyzváňajúce ako kostolný zvon. Ibaže v tvojom živote sa teraz objavili dvaja…
Možno si jedného spoznala skôr a bola si úplne presvedčená, že si našla, čo si hľadala. Bol stokrát lepší než ten, ktorého si si vysnívala. Lenže náhle prišiel niekto ďalší a ty už nie si o svojom rozhodnutí taká presvedčená.
Neviem, prečo muži nadobudli mienku, že čím viac žien dostanú, tým sú „lepší“… Nechcem samozrejme moralizovať. Každý máme nejaký životný štýl a iné hodnoty, ktoré uznávame. Lenže čo je naozaj pod úroveň každého človeka, je klamať niekoho iného, aby sme od neho dostali, „čo chceme“.
Muži radi hovoria ženám, čo chcú počuť, len aby dosiahli svoje. Samozrejme, sú aj ženy, ktoré to robia.
Robíme to preto, lebo je to normálne. Robia to všetci. A robia to preto, lebo majú nádej, že to tentokrát dopadne inak. Lepšie. A nie je na tom v podstate nič zlé..
Všetci hovoria, že ak si nás niekto neváži, musíme odísť. Teda mali by sme. Že ak nám ublíži, zradí nás, musíme umlčať srdce a poslúchnuť rozum. Že ak sme len jedna z možností, nemá to zmysel. A áno, je to pravda. Lenže, ako povedal Bob Marley, každý nám raz ublíži, len si musíme uvedomiť, pre koho sa oplatí to pretrpieť… A pre koho zasa nie.
Ahoj,
viem, že je to už nejakú dobu, čo nie sme v kontakte. Viem aj, prečo je to tak. Jediné, čo ti chcem povedať, je, že mi chýbaš. Tým najobyčajnejším ľudským spôsobom. Viem, že všetko v našich životoch má svoj význam, len ešte neviem, aký bol ten tvoj. Milovala som ťa viac, ako som si kedy mohla predstaviť. Bol si mojou prvou a poslednou myšlienkou. Mojou prosbou, mojím poďakovaním, mojím všetkým.
Ničíme lásku tam kde je. Odchádzame od nej, lebo sa bojíme. Alebo je toho na nás príliš veľa. Alebo chceme slobodu a sme ochotní ju ísť hľadať, aj napriek tomu, že statíme toho druhého. Milujeme, no ničíme. Niekedy nám iba láska nestačí a inokedy máme pocit, že si ju nezaslúžime. Mnohí ju hľadajú a nevedia nájsť. Iní majú to šťastie, že ju našli, no nechajú ju odísť. Alebo ju zničia. Prečo to vôbec robíme? Prečo ak ju nájdeme, tak si ju nevážime viac? Prečo nie sme ochotní bojovať?
Prečo nám je jedno, čo to urobí s tým človekom, ktorý nás miluje?
