Videla som v jej očiach niečo iné, videla som, že možno klame nie len mňa, no aj samú seba. Že možno klamstvo z jej úst, že je šťastná, je hlbšie, ako sa mi dovtedy zdalo. Niekedy to hovoríme, len preto že chceme presvedčiť samých seba. Nechcela som ju presviedčať o opaku a tak som len mlčala. Niekedy mlčanie lieči viac ako slová…
A ona presne to potrebovala. len to, aby som počúvala.
Človek sa časom učí žiť so spomienkami tak, ako s bolesťou. Bolesť totiž nezmizne. Nevybledne. Tak ako tie skutočne silné spomienky. Sú chyby, ktoré si nesmieme vyčítať, iba ich prijať, ako súčasť našej minulosti. Naučiť sa žiť s niečím, čo do nášho srdca po správnosti nepatrí, ako je bolesť, nie je vôbec jednoduché. Niekedy však nemáme na výber.
Myslela som, že sa nikdy nezmierim s tým, že si preč.
Mnohí z nás si myslia, že ich vedia rozoznať. Že by si nepomýlili zamilovanosť a lásku. Že by si predsa ten rozdiel všimli. Že veľmi dobre rozumejú svojej mysli a telu. Že rozumejú tomu, čo cítia…
Pravda je však podľa mňa taká, že tieto dva – veľmi silné pocity – nie je vôbec až také jednoduché odlíšiť. A práve zo zmätku, ktorý dokáže ich zámena vytvoriť, vznikajú zlomené srdcia, zlomené duše a zlomení ľudia. Mnohí z nás zanevreli na lásku, pretože ich zranila zamilovanosť.
Verila som ti. Verila som ti, že to nikdy neurobíš. No ty si to spravil. Napriek všetkému. Napriek tomu ako som ťa vtedy milovala si mi takto veľmi ublížil. Podviedol si ma. Aj keď si vedel, že ja by som ti to nikdy neurobila. Aj keď si vedel, ako veľmi som ťa vtedy milovala a aj keď si vedel, že ja by som pre teba spravila aj to posledné. Bola som tvojou samozrejmosťou, zatiaľ čo ty mojou prioritou. Aj keď mi niečo vo mne stále nahováralo, že si toho bol schopný.
Prečo sa časom zmierime s tým, že sme single? Prečo nám to už nevadí, no hlavne prečo už nehľadáme lásku. Prečo nám už vyhovuje život bez nej. Necítime sa zle, no ani tak skvele. Nie sme šťastné, len sme…
Bojíme sa, že sa zamilujeme až príliš. Že to, čo my budeme ochotné dávať tomu druhému, on nepochopí. On to nebude ani vedieť dať. Že on nás tak milovať nebude. Nebude vedieť, čo je to láska, akú mu dávame my. Nebude ju vedieť prijímať a opustí nás.
Nechaj ho ísť… Mala by si. Tak to bude pre Teba lepšie. Tak to bude správne, aj keď Ti to práve v tomto momente tak vôbec nepripadá. Možno si od začiatku vedela, že ten deň raz príde. Deň, keď sa z vás znova stanú úplne cudzí ľudia.
Nechať ho ísť. Nemalo by to byť také ťažké, také ochromujúce…Veď ste nikdy neboli to, čomu sa vraví jedna duša v dvoch telách. Podvedome si vedela, cítila si, že toto nie je rozprávka, ktorá sa končí známym: „A žili šťastne, až kým nepomreli.“
