Čo sú spomienky?
Sú to útržky šťastných alebo ťažkých chvíľ, ktoré nosíme v sebe. Ukrývame ich na dne srdca. Často k nim cítime hnev. Pretože ľudia, ktorých v nich vidíme, už dávno odišli. Spomienky však ostali.
Spomienky sú niekedy peklom. Nemám rada spomienky, pretože sa nikdy nekončia. Pripomínajú mi chvíle, na ktoré by som chcela zabudnúť. Prichádzajú uprostred noci alebo nečakane počas dňa, keď ich nikto nevolá.
Bola to láska. Veľká, obrovská, veľkolepá. Všetci to videli, všetci ju videli, ty si ju videla, cítila, žila z nej a .. takisto aj on. Starali ste sa o ňu, deň čo deň. Živili ste ju najtajnejšími ingredienciami. Nikto nevedel, ako je to vôbec možné. Všetci túžili po tom šťastí, ktoré videli u vás. Dom plný lásky, šťastia a dôvery. Dvaja ľudia, ktorí sú si všetkým, čím potrebujú. Láska, ktorá je dnes už darom.
A potom to stíchlo, niečo sa brutálne zmenilo. Srdcia prestali biť tak nahlas. Všetko sa rozpadlo a ty si teraz tu, potichu, sama a nevieš ani myslieť.
Áno viem, je fajn mať niekoho, s kým večer zaspávaš, s kým sa ráno prebúdzaš, s kým vypiješ rannú kávu, s kým zdieľaš svoj život a tak ďalej a tak ďalej . . . Je tiež fajn, keď ti niekto napíše -Dobré ráno- alebo -Dávaj si pozor- alebo -Myslím na teba-. Áno je krásne niekoho milovať a ešte krajšie je byť milovaný. Viem, zažila som to.
No teraz. Teraz som sama. Už dlho.
Prečo?
Pretože to tak cítim.
Stále online. Tisíc zoznámení a tisícky vymenených správ. Pár fotografií. Veľa sľubov, pekné reči, žiadne činy, každodenné cinkanie z messengeru. Prvé namýšľačky, že to je snáď už konečne ten pravý. Prejde týždeň. Prejdú dva. Asi ani nie je taký fajn, ako sa zdal. Pekné sľuby striedajú vysoké nároky. Povrchnosť naberá na svojich obrátkach. Prichádzaš na to, že je na vlas rovnaký ako ostatní. Nič viac. A vieš, že tebe to nestačí. Kde v pekle sú ukrytí tí reálni muži? Tí, ktorí sa neskrývajú za dokonalé správy? Ale existujú aj v reálnom svete?
Jana Šulková a jej kniha – Oheň v duši
,,Som tu, vo veľkom meste, kde som chcela ísť od svojich štrnástich rokov, sotva som prišla a hneď som sa zamilovala do Šimona, ktorý je veľkým lákadlom pre mnoho dievčat, no prekvapivo ma nedesí práve to, ale to, že je pre mňa sčasti tajomstvom. Napriek jeho úprimnosti mám pocit, že ho neviem celkom dobre čítať, že je ešte veľa jeho stránok, ktoré sú stále zlepené, a potrvá, kým sa mi ich podarí oddeliť od seba bezpečne tak, aby som si ich mohla prečítať.“ – J.Š.-
Láska prichádza zvyčajne vtedy, keď ju najmenej čakáme. Prichádza nečakane, po špičkách sa vkradne do nášho nepripraveného srdca. Nemôžeme si rozkázať, do koho sa zamilujeme. A tak sa občas zamilujeme nesprávne…
Stretávame sa s tým, že v takom prípade je láska vnímaná ako problém. A z citu, ktorý mal byť tým, ktorý dáva životu iskru, sa stáva cit, ktorého by sme sa najradšej zbavili. Bolesť je do istej miery súčasťou lásky. Ale čo s láskou, ktorá nám okrem sĺz a smútku neprináša nič iné?
