Bol si môj sen, celý ten čas, čo som obchádzala okolo teba. Dúfala som, že si ma všimneš. Tak veľmi som dúfala. No nič sa nestalo. Absolútne NIČ.
Nesťažujem sa, len som sklamaná. Venovala som ti mnoho úsmevov, objatí, obrovskú časť môjho krehkého srdca. Vedome či nevedome, odišiel si. Odišiel a nechal tu mňa. Vykradol si sa z môjho života akoby nič. Ostali mi po tebe len spomienky a bolesť v duši.
Chcela by som dnes napísať list. List, ktorý síce nikdy nikde nepošlem. No bude to list pre nás, a hlavne pre teba. Pre to, aby sme nezabudli poďakovať, aj keď nemáme čas už skoro na nič. Aby sme si my všetci pripomenuli, prečo sme tu a s kým… komu by sme chceli povedať to svoje ďakujem. Kto si to naše ďakujem zaslúži…
Ďakujem ti, za to, že ma miluješ…
Keby sa raz naozaj stalo, že budem mať dcéru, budeš ten, o ktorom jej chcem rozprávať. Vtedy, keď bude mať zlomené srdce. Keď bude sedieť na okne a po lícach jej bude stekať nezastaviteľný vodopád sĺz a bude sa dívať na hviezdy. Do tmy. Bude v tej tme hľadať odpovede. Vtedy, keď mi bude hovoriť, ako prežívala rozprávku a ako verila, že konečne našla svojho princa.
Rozchod. To hnusné slovo. Slovo, ktorého vyznám poznáme všetky. Rozchod zažila každá z nás. Aj to, že bolí ako sto čertov. Že bolí neopísateľne. O to viac, ak sme úprimne a naozaj ľúbili. Milovali. A je úplne jedno, či rozchod inicioval ON, pán Božský, alebo my. V tomto prípade nie je podstatné, kto a na akej strane barikády stojí. Pre obe strany rozchod znamená na dlhšiu či kratšiu dobu trápenie, stav „keď by sme radšej neexistovali“. Niekedy ide o dni, inokedy týždne, často ubehne aj nejaký ten rok.
Občas nie je jednoduché žiť. To všetci dobre vieme. Občas si myslíme, že sme v poriadku, ale potom sa stane čosi, čo nás presvedčí, že nie sme. Alebo sme iba unavení zo života. Z úsmevov, za ktorými sa skrýva klamstvo. Z rán, ktoré sa síce hoja, ale niekedy ešte zabolia. A vtedy pochopíme, že jediné, čo nám pomôže, je čas.
Nie je zlé stráviť nejaký čas osamote. Bez ľudí, ktorí sú neustálou súčasťou nášho života. Nie je to útek od problémov, skôr spôsob, ako nabrať novú silu.
Život niekedy bok po boku kráča s časmi, obdobiami, kedy bez ohľadu na to, že je nám to viac ako proti srsti, musíme kráčať po ceste, po ktorej sme nielenže kráčať nechceli, ale ani vo sne by nám nenapadlo, že po takej krutej a náročnej ceste raz budeme musieť ísť… Musíme kráčať po ceste plnej výmoľov, nástrah, nepríjemných prekvapení a utrpenia. Je to cesta, ktorá nie je prežiarená slnečnými lúčmi.
