Hovorí sa, že za každým úspešným mužom stojí žena a že za každou úspešnou ženou stojí ona sama. Neviem prečo, ale zdá sa mi, že na tom nejaká pravda bude… Jednoducho si myslím, že žena – a hlavne tá zlomená, ktorej bolo ublížené, je oveľa silnejšia ako ktorýkoľvek chlap. A nehovorím to preto, že som žena… Áno, žena je silná, lenže to neznamená, že zvládne všetko. To neznamená, že ju nikdy nestratíš. Stratíš.
Nenáhli sa. Počkaj na muža, ktorý za čakanie stojí. Nič dobré v našom živote nepríde hneď. Je to nepísaný zákon.
Ak si sklamaná – lieč sa a dopraj si čas osamote, lebo nikto nepozná tvoje rany lepšie ako ty sama. A tým, že by si do svojho zraneného srdca vpustila niekoho nesprávneho, mu môžeš len viac ublížiť.
Chcela by som na teba myslieť s úsmevom na tvári a na všetko zlé zabudnúť. Chcela by som, aby som mohla hovoriť všade naokolo, aká som bola vďaka tebe šťastná. Ako rada na teba spomínam a ako rada ťa len tak stretnem na ulici, a pritom nemusím prejsť na druhú stranu chodníka… Chcela by som hovoriť, aký si bol skvelý chlap a ako mi budeš chýbať.
No, klamala by som. Pretože ty vieš, že mi chýbať nebudeš.
Občas by sme si mali vypočuť príbehy starších, a občas i tých mladších, aby sme naozaj porozumeli životu…
Prezerala som si staré fotky. Ale veľmi staré, ešte čierno-biele. So starkou sme sa na nich bavili a ja som videla, aká je šťastná, že si môže s niekým zaspomínať na ten svoj život… Iný život, aký žijeme teraz my. Lepší? Tak nedokonalé fotky, bez farby, akoby bez emócie a pritom vyžarovali oveľa viac ako tie, ktoré vidíme denne na internete.
Len tak si sedím na terase jednej z miestnych reštaurácií a rozmýšľam. Rozmýšľam, či sme sa vážne museli dostať až do takého štádia, kde sa už ani len kúsok nezaujímame jeden o druhého. Nikto nikomu nenapíše. Nikto o nikoho ani len nezakopne.
Minule som ťa stretla, pamätáš si? Na chodníku oproti nákupnému centru. Bol si taký šťastný… Hlavou mi hneď preletela otázka, prečo si nebol taký šťastný so mnou?
,,Musíš zabudnúť.” hovoria. Ale najsmutnejšie je, že zabúdať na zlé veci nás nikto nenaučí. Vraví sa však, že sa musíme naučiť zabúdať, ak chceme byť znova šťastní. Lenže, dá sa to? Zabudnúť? A ako dlho trvá, kým zabudneme? Kým sme znova schopní dívať sa na svet pozitívne? Kým dokážeme prijať realitu? Žena vraj zabúda na lásku tak dlho, ako trvala. Ale myslím, že to nie je pravda. Nezáleží na počte krásnych chvíľ, ale na ich intenzite. Na intenzite nášho citu.
