Predstav si ženu, ktorá kráča životom pevne, s hlavou vztýčenou, a každý krok, ktorý urobí, je dôkazom jej nezlomnosti. Nie preto, že by sa narodila s nadľudskou odolnosťou, ale preto, že ju život naučil stáť na vlastných nohách. Je úspešná, samostatná, schopná – jej život je ako pevná stavba, ktorú vystavala sama, tehlu po tehle. A predsa, v tom pevnom svete, ktorý si vytvorila, existuje miesto pre lásku.
Viem, že nie je jednoduché čeliť tomu, čo sa stalo. Postaviť sa, otriasť prach sklamania zo svojich ramien a vykročiť vpred, keď niekto využil tvoju dôveru, zranil ťa a nakoniec ťa nechal stáť osamotenú s roztriešteným srdcom. Cítim tvoju bolesť, ten zvláštny mix smútku, hnevu a zúfalstva, ktorý sa usadil v tvojom vnútri a s každým úderom srdca ti pripomína, že niekto zranil tú najkrehkejšiu časť teba.
Pozri sa pravde do očí – si vo vzťahu, v ktorom len dúfaš, že sa niečo zmení. Že sa zmení on. Čakáš na deň, keď sa k tebe začne správať inak, keď sa konečne začne k vášmu vzťahu stavať zodpovednejšie. Keď konečne pochopí, čo všetko pre neho robíš, a ocení to. Keď prestane robiť to, čo ťa zraňuje, a začne byť tým mužom, ktorého v ňom stále vidíš. Ale čo ak ti poviem, že ten deň nikdy nepríde?
Boli chvíle, keď som sama sebe nerozumela. Keď som si nedokázala vysvetliť, prečo zostávam v niečom, čo mi viac ubližuje, než dáva. Viem, aká som bola. Bola som ženou, ktorá odpúšťa. Ktorá dáva ďalšie šance už len z princípu – len preto, že sa bála straty. Ženou, ktorá verí, že každá láska má šancu prežiť, ak sa jej dá dosť priestoru, trpezlivosti a obety. Toto boli moje presvedčenia. A práve tie ma takmer zničili.
Kedysi som si myslela, že láska znamená zostať – za každú cenu. Aj vtedy, keď bolesť prevyšovala radosť, keď spomienky na pekné chvíle už nestačili na to, aby prekryli prázdno, ktoré zostalo medzi nami. Myslela som si, že láska znamená čakať – na teba, na tvoje pochopenie, na tvoje rozhodnutie. Hovorila som si, že raz sa všetko zmení. Že ty sa zmeníš…
Na začiatku vzťahu to vždy vyzerá tak sľubne. Dvaja ľudia, iskra, ktorá sa rozhorí, plány, ktoré sa zdajú byť tak blízko na dosah… Až kým nezistíš, že zatiaľ čo ty plánuješ budúcnosť, ten druhý iba improvizuje. Že zatiaľ čo ty chceš stavať základy, on ťa vníma len ako záložný plán a už dávno rozmýšľa, ako sa nenápadne vytratiť… No predsa zostáva, pretože si ešte nepovedal, že je na odchod ten správny čas.
