Ak ťa raz opäť stretnem, už ťa nebudem hľadať v očiach, v ktorých som kedysi túžila nájsť domov.
Už nebudem skúmať tvoju tvár, či sa na nej objaví čo i len náznak ľútosti.
Ani tvoje slová nebudem čítať medzi riadkami, ako som to robila kedysi, keď som verila, že si len zmätený a nevieš, ako veľmi mi ubližuješ…

Niektoré bolesti sa nezjavia ako rana. Prichádzajú pomaly. Ticho. Ako kvapka, ktorá padá stále na to isté miesto, kým sa neprepadneš do prázdna. A zrazu tam sedíš – s otáznikmi namiesto odpovedí, s neistotou, ktorá prehlušila všetko, čo si si o sebe doteraz myslela. Začneš sa pýtať: Čo som urobila zle? Prečo sa ku mne tak správal? Čím som si to zaslúžila?