Sú ľudia, ktorí sa nezamilujú do teba. Zamilujú sa do tvojej energie, do tvojej schopnosti dávať, do tvojho úsmevu, ktorý nezmizne ani vtedy, keď ti vnútri praská duša. Zamilujú sa do tvojej starostlivosti, do tvojej trpezlivosti, do tvojej ochoty opravovať všetko, čo oni pokazili.
Ale do teba ako celku – so všetkým, čo ťa tvorí – nie. A to je ten najväčší rozdiel i problém zároveň…
Milovať ženu, ako je ona, nie je obyčajná skúsenosť…
Takáto žena sa nenarodila ako bojovníčka. Ona ňou musela byť. Učili ju to okolnosti, ľudia, ktorých si pustila príliš blízko, aj chvíle, keď sa jej svet rozpadal pred očami a nebolo nikoho, kto by jej podal ruku. Postavila sa sama. A hoci už stojí pevne, nezabudla, aké je to padať…
Viem, že je ťažké zmieriť sa s tým, že niečo, do čoho si dávala celé svoje srdce, sa zrazu končí. Že človek, na ktorom ti záležalo, ťa nechce. Nie kvôli tomu, že by si nebola dosť dobrá. Ale jednoducho preto, že nechce – a to je fakt, ktorý nedokážeme zmeniť ani tými najúprimnejšími pocitmi. Zvláštne je, že ak cítime odmietnutie, máme potrebu veci napraviť. Dokázať tomu druhému, že sa mýli, že svojím rozhodnutím stráca príliš veľa. Lenže vieš čo? K tomuto kroku ťa už nenúti láska, ale číre zúfalstvo.
Nebol to jeden moment. Nebolo to ani jedno slovo, jeden hádka, jeden deň ticha, po ktorom som si povedala: Dosť… Bolo to množstvo malých okamihov, ktoré sa skladali do jedného veľkého smútku. Do bolesti, ktorá ma už prestala prekvapovať, pretože som ju cítila až príliš dlho. Do každodenného pocitu, že zadržiavam dych v miestnosti, kde by som mala dýchať slobodne.
Ak ťa raz opäť stretnem, už ťa nebudem hľadať v očiach, v ktorých som kedysi túžila nájsť domov.
Už nebudem skúmať tvoju tvár, či sa na nej objaví čo i len náznak ľútosti.
Ani tvoje slová nebudem čítať medzi riadkami, ako som to robila kedysi, keď som verila, že si len zmätený a nevieš, ako veľmi mi ubližuješ…
Niektoré bolesti sa nezjavia ako rana. Prichádzajú pomaly. Ticho. Ako kvapka, ktorá padá stále na to isté miesto, kým sa neprepadneš do prázdna. A zrazu tam sedíš – s otáznikmi namiesto odpovedí, s neistotou, ktorá prehlušila všetko, čo si si o sebe doteraz myslela. Začneš sa pýtať: Čo som urobila zle? Prečo sa ku mne tak správal? Čím som si to zaslúžila?
