Niekedy to, o čom snívate, celkom naruší realitu. Úplne vám zmení pohľad na vec. Posunie vás to niekam, odkiaľ niet úniku. Celkom stratíte prehľad o tom, čo je reálne a čo nie. A keď sa zrazu ocitnete v realite, strašne kurevsky to zabolí.
Poznám to. Chvíľami neviete, čo je na tom snívaní také zlé. Až dokým sa nezobudíte do chladného upršaného rána a nepochopíte, že to, o čom ste snívali, je ďaleko preč v nenávratne.
Z knihy Úlomky Ženy 2 . . .
Rozlíšiť skutočnú lásku a zamilovanosť či príťažlivosť je občas naozaj ťažké. Niekedy sa jeden zo vzťahu z ničoho nič odstrihne. Nepodá vysvetlenie, keď aj, tak len nejaké zmätené slová, ktoré nedávajú hlbší význam. A zmizne. Doslova. Odíde, nereaguje na zmeškané hovory, neodpovedá na správy. Nechce sa rozprávať, nechce sa stretnúť.
Rozhodla som sa nechať ťa ísť… Tam, kam chceš. Tam, kam smeruješ. Tam, kde ťa zavedú tvoje voľby a tvoj pohľad na tento svet, v ktorom jeseň tak neznášaš. Jeseň je plná farieb, taká premenlivá každým dňom, s nejakou vlastnosťou konca, ktorú má vo svojej podstate odjakživa. Koniec jedného. No zároveň začiatok niečoho nového. Prichádza zima, no nie?
Nie je to ľahké. Nebolo to ľahké, nezdvihnúť ti telefón, neodpísať ti na správu.
Neprejde deň, keď mi hlavou nepreblesne myšlienka na teba. Na to, či si v poriadku, čo máš nové, ako sa máš a… Prečo? Prečo si odišiel bez vysvetlenia? Keď sme sa spoznali, nedávala som tomu veľký dôraz. Možno preto, že som mala zlomené srdce – zlomené natoľko, že som si k sebe nedokázala už nikoho pustiť. Myslela som, že po čase sa náš kontakt preruší a ty budeš len človek, ktorý v mojom živote nebude mať dôležitú rolu. Lenže nejakým spôsobom si ma chápal. Chápal si, keď som ti vravela, že si k sebe nikoho nepustím.
Nie, nezabudla som. Napriek všetkému nie som taká naivná, aby som verila, že na ten osudný deň sa mi niekedy podarí zabudnúť. Nie, spomínam si na ten deň minútu po minúte a vždy, keď naň myslím, akoby som ho prežívala znova. V ten deň zmizlo všetko, v čo som verila.
Buď si istý – nikdy nezabudnem na ten pocit, ako nejaká časť mojej duše odišla. Nenávratne.
Pretože vtedy som pochopila, že všetko, čo sme si kedy stihli povedať, bolo nenávratné.
Stále dookola si kladiem túto otázku, no pravda je taká, že odpoveď na ňu poznám. Odpoveď na túto otázku je nasledovná: ,,Pretože som sa toľkokrát sklamala, že už neverím.” Neviem presne, v čo neverím, no neverím. Stále však verím, že pravá láska existuje. Že existuje láska, pri ktorej sa ti zastaví srdce. Pri ktorej budeš túžiť byť pri človeku, ktorého miluješ, každú jednu minútu, ktorú to len bude možné.
Láska, pri ktorej ten najúžasnejší pocit bude vtedy, keď vedľa neho/nej budeš ležať.
