Pri pripíjaní šampanského o polnoci na Silvestra som si v duchu povedala, že tento rok bude iný, niečím špeciálny. Nevedela som, v čom presne, ale tušila som, že časom to naberie ten správny smer. Začalo sa to tým, že som na hodinách vídala rovnaký čas a každú hodinu sa to opakovalo. Nerozumela som tomu, čo mi to osud, život – alebo nech to nazveme akokoľvek, chce naznačiť. Zatiaľ som však tomu veľkú pozornosť nevenovala.

Je asi pol druhej ráno a ja sedím na balkóne s pohárom červeného sladučkého vína v ruke a pozerám sa na hviezdy. Sem-tam sa zadívam, aké zvláštne obrazy vznikajú z dymu zapálenej cigarety, a rozmýšľam. Nad životom. Nad tým, ako nám občas dáva čo i len na sekundu zmysel a zrazu, ani sa nestihneme spamätať, a opäť žijeme v chaose.

Zažila si to niekedy? Ten pocit, ako si sa necítila ako jeho jediná? Ten hrozne skľučujúci pocit vo vzťahu klamstiev, sklamaní a iných „nevedomých“ podrazov? Bol to pocit? Alebo si si tým už bola istá ako ja? Nech to je čokoľvek, je to hrozné a úplne ti rozumiem… Až ma mrazí, že to píšem. Takéto veci určite nechce nikto z nás cítiť. Nepríjemné je, že aj keď o tom vravíš, len málokto ti verí, pretože sa aj napriek všetkej bolesti snažíš byť silná.

Ukázal si mi lásku, no potom si ju premenil na bolesť. Ani si nevieš predstaviť, ako ťažko sa mi niečo také píše. Sama nechápem, prečo to robím. Či je to smútkom, alebo len bezmocnosťou. Bojím sa premýšľať, uvažovať, rozprávať, ak ide o teba. Bojím sa, že pri každej myšlienke na teba už nebudem schopná ďalej fungovať, že moju myseľ pohltíš natoľko, že už nebude schopná pracovať, že už nebude bez teba vedieť existovať.