Nezastavuj sa. Čaká ťa ešte dlhá cesta. Ja viem, že to nie je ľahké. Ibaže teraz, keď sa zrútil váš svet, máš jedinečnú šancu postaviť si svoj vlastný.
Povedz svojmu srdcu, že si naň hrdá. Že ho budeš opatrovať. A že sa naň nehneváš za to, že si vybralo práve jeho. Dnes vieš, že to bol omyl. Ale nič sa nedeje, lebo ľudia robia chyby. Nemohla si vedieť, že to takto dopadne. Nemohla si za to.
Plakala. Tak veľmi plakala. Jej oči vylievali slzu za slzou a ona nevedela zastaviť ani jednu z nich. Chvíľami sa pokúšala, veď je predsa silná žena. Potláčala bolesť a smútok tak veľmi, až jej navrela v hrdle hrča. Hrča, ktorú cítiš, keď nasilu zadržiavaš plač. Plač má ísť von. Má to byť ventil, ktorým uvoľňujeme všetko nahromadené napätie a stres. Obavy a smútok. Hnev a zármutok.
Ona ho však nechcela vypustiť. Chcela žiť ten istý život, ktorý žila doteraz. Chcela žiť to, čo si myslela, že žije. Chcela mať úsmev na tvári. Ten úsmev, ktorý mala predtým, než si prečítala tých pár správ.
Už nechcem byť svoj vlastný nepriateľ. Už nechcem kalkulovať, čo stíham, nestíham, chcem, nechcem, musím a nemusím. Už nechcem lamentovať nad tým, či bude zajtra konečne dobrý deň alebo zas iba nejaký ťažký, hlúpy a vyčerpávajúci. Vraj to, na čo silno myslíš, si pritiahneš do života. No ja momentálne už nechcem myslieť. Chcem len plynúť s časom.
Dookola sa dokážem zamotávať do vlastných myšlienok a predstáv.
Všetky hľadáme v živote vzťah, ktorý nám bude vyhovovať po všetkých stránkach. Každá jedna z nás – či už sme sestričky, poštárky, upratovačky, doktorky – tajne dúfa, že ho raz stretne. Muža, ktorý naozaj BUDE STÁŤ ZATO. Že raz budeme šťastné a veselé. Že raz budeme mať vzťah hodný chválenia sa. Že raz budeme mať partnera, ktorý nás bude milovať.
Bude nás strážiť a ochraňovať. Bude nám oporou. Bude sa o nás starať. Bude na nás hrdý. Bude podporovať každé naše rozhodnutie.
Pýtajú sa. Čo sa s tebou deje? Čo sa ti stalo? Prečo sa už viac neusmievaš?
Veď sa usmej trošku. Nebuď taká smutná, neplač, necíť. Najlepšie bude, keď nebudeš ani myslieť. Keď prestaneš aj cítiť. No… ja nemám náladu. Niekedy proste nemám náladu sa smiať, tancovať a užívať si život, niekedy nemám náladu na nič. A naozaj mi to nie je ľúto.
Prečo?
Každá jedna z nás si prešla, alebo ešte len prejde, obdobím, kedy si uvedomí, že nastal čas, kedy musí nájsť samú seba. Nastane ten moment, kedy dospejeme do štádia, kde si už musíme zobrať život do vlastných rúk.
Musíme prehodnotiť všetko, čo v živote máme a prijať fakt, že možno naše okolie nebude chápať naše rozhodnutia, ale je to náš život a len MY rozhodujeme o tom ako ďalej….
Príde ten moment kedy budeš stáť na tej pomyselnej križovatke a budeš sa musieť rozhodnúť.
