Konečne sa niečo zmenilo. Tvoj život sa zmenil, tak si sa tešila. Bola si štastná a každé ráno vstávala s úsmevom na tvári. Večer si naopak nemohla zaspať. Pretože realita bola konečne krajšia ako tvoje sny, tak ako to hovoria vo filmoch. Konečne si bola schopná, uveriť tomu, že je to skutočné.
Bolo. Našla si svoju spriaznenú dušu. Niekoho, kto keď aj mlčíš, sedí pri tebe a cíti sa dobre. Nie je jasnovidec. Žiadny chlap.
Po všetkých tých sklamaniach som už neverila, že by som mohla mať opäť pocit, že život ako taký má skutočne zmysel. Neverila som, že by som sa na svet mohla opäť pozerať s úsmevom na perách. Neverila som, že by som mala znova takú neskutočnú chuť žiť naplno, nespútane a slobodne.
Toto je pre všetky ženy, ktoré sú samy a myslia si, že na vzťahu stojí celý svet. Iste, možno áno, lenže… Na akom vzťahu?
Mám pocit, že sa všetko okolo mňa zbláznilo. Alebo som to ja – tá bláznivá?? Zbláznená do života, do niečoho spontánneho, do túžby milovať, byť milovaná, byť nadchnutá, zapálená pre cit, odovzdať sa niekomu úplne celá…
So zovretým hrdlom píšem tieto riadky, pretože vraj pomáha, hodiť to na papier. Tak skúšam. Je to len ďalšia z možností, aby mi tá úzkosť nezobrala energiu a chuť sa na svet pozerať krajšie, lepšie. S úsmevom. Plač už nepomáha.
Aj keď niekedy pochybuješ, či to, čo robíš, je vôbec žitie, alebo len prežívanie. Pre niekoho chyba, pre niekoho jediný spôsob, akým dokážeš momentálne fungovať. Jednoducho sa s tým musíš zmieriť. Nič iné ti už neostáva.
Keď ti ráno zazvoní budík, nemôžeš ostať v posteli schovaná pred celým svetom, aj keby sa ti toto riešenie určite pozdávalo. Musíš z tej postele vstať a postaviť sa každodennej realite, každodennému životu, ktorý ti nedáva čas na to, aby si sa stihla spamätať.
Naozaj, myslím to vážne! Niekto ti to povedať musí. Prestaň stále dúfať. Takto to v živote nefunguje. Nemôžeš stále čakať a naivne veriť. Zničíš sa tým. Zničíš tým len samú seba. Myslím, že práve ja viem o čom hovorím, keďže to isté robím stále dookola aj ja.
Neviem, či je to tým, že som od detstva verila na rozprávky, v ktorých mala každá jedna šťastný koniec, alebo tým, že som neskôr pozerala nespočetné množstvo romantických filmov.
Stojíš na ceste a dívaš sa, ako odchádzam. Iba sa pozeráš, bez snahy zastaviť ma. Až keď môj obraz zastrie hustá hmla, uvedomíš si, že si ma od seba odohnal tak ďaleko, odkiaľ sa k tebe už viac nevrátim.
Zrazu to vieš a chceš ma zastaviť. Rozbehneš sa za mnou, ale v hmle netušíš, ktorým smerom sa máš vydať. Tisíckrát si prešiel po nesprávnej ceste a nenašiel si ma. Až napokon, keď už si unavený a nemáš silu pokračovať, ma dobehneš.
