Trpezlivosť, čas. Slová, ktoré väčšine z nás naháňajú strach. Kto by chcel predsa čakať? Chceme všetko. Najlepšie hneď a teraz. Len tak, bez najmenšej námahy. A väčšinou to tak býva aj so vzťahmi. Väčšinou si v jeden večer zmyslíme, že ráno už nechceme raňajkovať sami, a tak začneme hľadať.
Doslova lovíme v tom rozbúrenom mori, ktoré je tam vonku, a hľadáme. Väčšinou však netušíme, čo presne.
Na začiatku toho príbehu stálo tvoje jediné rozhodnutie. Najskôr si z neho mala dobrý pocit a tešila si sa, ako si dokázala využiť situáciu vo svoj prospech. No postupne sa tvoje rozhodnutie menilo zo splneného sna na nočnú moru. Možno ublížilo tebe, možno iným. A možno si to vôbec tak nemyslela.
Možno si sa dopustila zrady voči niekomu, kto ti zveril svoju dôveru, alebo si sa nezachovala práve čestne k niektorým ľuďom, odmietla si pomoc priateľovi v núdzi, alebo si len chcela pomôcť, no situácia sa obrátila proti tebe.
Mávala som chvíle, kedy som prestala myslieť na všetko okolo a pred očami som mala len teba. Nevnímala som okolitý svet ani ľudí. Akoby zrazu všetko zmizlo a boli sme len ty a ja. Boli sme spolu na tom mieste, kedy sme sa prvýkrát zblížili. Všetko bolo ako predtým. Smiali sme sa, boli sme sami sebou, na nič sme sa nehrali a ja som bola šťastná. Pri týchto predstavách som sa vždy pousmiala. Avšak tieto skreslené predstavy, ktoré boli zrejme spôsobené tvojou neprítomnosťou, trvali sotva záblesk sekundy.
Sú dve hodiny ráno. Vyťahujem slúchadlá, zapínam obľúbený playlist, v snahe vyhnúť sa tomu. V snahe zaspať a zastaviť prudký tok myšlienok. Najprv sú celkom príjemné a bežné, no neskôr sa zmenia na výčitky. Výčitky, ktoré neutíchnu ani v tom najväčšom tichu.
Každý z nás má iný spôsob, akým miluje, no ten môj je až príliš postavený na logike. V láske však nie je potrebné hľadať logiku. V lásku je potrebné veriť, dúfať a predovšetkým ju cítiť.
Šťastie je vracať sa domov a mať za kým. Za láskou, ktorú sme si vybrali. Za láskou, ktorú sme raz milovali a už nikdy neprestali. Za láskou, ktorá nebola vždy dokonalá, no bola jediná, akú sme chceli.
Je to to pravé, keď môžeš povedať, čo máš na srdci. Je to to pravé, keď tu ešte stále je a neodišiel pri prvom probléme. Je to dar – tie roky, ktoré spolu ste.
Je neskoro v noci. Alebo skoro ráno? Na hodinách svieti 3:40 a ja stále bdiem. Neviem, či je to priveľkým množstvom kofeínu, alebo priveľkým množstvom myšlienok. Na teba?
Tie myšlienky prúdia v mojej hlave ako na kolotoči a ja sama si ich neviem správne zoradiť. Cítim sa celkom zmätene, pretože v tejto chvíli nič konkrétne necítim. Akoby všetky emócie na moment odišli. Neviem rozoznať, či som smutná, či som šťastná. A ani to vedieť radšej nechcem.
