Sedela v aute vedľa svojho milovaného muža, ktorý bol práve teraz neobvykle ticho. V ruke horká káva a z okna bolo jasne vidieť len hustý dážď, ktorý zdržiaval cestu. Na chvíľku prestala rozmýšľať nad časom a priestorom a vypla fungovanie mozgu. Prišiel na ňu ten nepríjemný pocit, že niečo nefunguje ako má. Možno to bolo tým počasím, možno to bolo životom. Na chvíľku sa ocitla v hlbokých myšlienkach svojej hlavy, fantázie, snoch, túžbach, vo svojich “keby…”
V noci, ako obvykle, som si prechádzala staré poznámky, ktoré som si zapisovala, keď som už nevedela ako ďalej. Našla som tam niečo, na čo by som bola skoro aj zabudla. Po prečítaní som nemala nijako deprimujúci pocit, skôr som pocítila úľavu. Úľavu, že už je všetko inak.
Je to už tak dlhá doba, čo sme od seba. Nesmierne dlhá doba nato, aby spomienka na teba bola len jednou z mnohých – nepodstatných.
Napriek ranám a bolesti kráčam ďalej. Pretože je to lepšie, než stáť na mieste. Kráčam ďalej sama, čo najďalej od iných. Kráčam vpred, nepozerám sa späť. Nehľadám v mojej minulosti dôvod mojich budúcich neúspechov. Lebo v živote sa ti raz darí a potom zasa nie. Taký je život. Vždy taký bol. A bohužiaľ, nezmení sa len preto, že teba to ničí. Ale neboj sa, pretože všetky prekážky budeš mať silu prekonať. Možno spadneš, ale vstaneš silnejšia. A niekedy ten pád stojí za to.
Učím sa čakať. Ide mi to ťažko. Miestami veľmi pomaly. Ešte stále mi v rôznych okamihoch vybehnú slzy. Niekedy neviem pochopiť ani sama seba. Snažím sa byť šťastná sama so sebou. Chcem sa naučiť to, čo ostatní stále tvrdia. Na dobré sa vraj čaká…
Niekedy ma prepadne strach. Dosť veľký. Možno budem navždy sama. Možno nebudem nikdy šťastná.
Konečne sa vrátila domov a zabuchla za sebou dvere svojho bytu. Bol to ťažký deň a nevedela sa dočkať horúcej kávy. Odhodila kabelku na najbližšiu stoličku a cestou do kuchyne premýšľala nad dnešnými udalosťami.
Kým si zaliala kávu, v očiach mala slzy. Vybrala zo skrine obyčajné tepláky a tričko – oblečenie, v ktorom sa doma cítila najlepšie. Pohľad jej padol na rozčítanú knihu ležiacu na stolíku pri posteli. Pri spomienke na napínavý dej sa musela usmiať. Vtedy sa rozhodla. Dnes nebude plakať…
Veď to poznáš. Prídeš do veku, kedy sa začneš zaujímať „o to“ pohlavie, s ktorým si sa v detstve doťahovala a nenávidela. Hovorila si si, že ty nikdy chlapca nechceš, hnusili sa ti. Veď prečo by si chcela byť s niekým, kto ti vkuse ťahá vrkoče a berie pastelky? No jedného dňa dospeješ a začneš sa „o to“ pohlavie, ktoré si predtým neznášala, zaujímať. Zrazu sa ti začne páčiť ten hnedovlasý malý chlapec s veľkými modrými očami. S kamoškami začneš preberať každý pohľad, ktorý ste na seba hodili. Hovoríte si o každom chlapcovi, ktorý ti napísal a ktorý ťa zavolal von.
