2:43 ukazujú hodiny na stene a ja stále neviem zaspať. Tak len tak ležím na posteli, po tme, pri otvorenom okne, cez ktoré je vidieť jasné hviezdy na oblohe. V hlave mi behajú rôzne myšlienky, spomienky, výčitky, plány do budúcnosti. Mám strašnú chuť postaviť sa z postele, obliecť sa a vybehnúť von. Bežať, kým mi budú nohy vládať, a všetky tie myšlienky, ktoré ma prenasledujú, zmiznú. 

Pochopila som. Neskoro…

Vždy som si myslela, že som silná, sebavedomá žena. Prešla som si ťažkými situáciami. Naozaj zložitými. Takými, ktoré menia pohľad na život.
Aj keby som nechcela…

Už sa nemusíš hrať na niekoho, kým nie si. Už sa nemusíš správať ako kamarát, aj keď si ním nikdy nebol. Už mi nemusíš písať, už sa nemusíš so mnou baviť, už sa nikdy nestretneme. Aj keď sa vraví nikdy nehovor nikdy. Toto je naše prvé a posledné nikdy. Už nikdy sa nestretneme, už nikdy si nenapíšeme, už nikdy nebudeme súčasťou svojich životov, už nikdy sa ti nepozriem do očí, už nikdy sa na teba neusmejem, už nikdy sa ťa nič neopýtam, už nikdy…

Chcem sa ti poďakovať.
Poďakovať ti za chvíle, keď som sa cítila ako princezná.
Ako jediná žena na svete. Milovaná.
A ďakujem ti aj za tie, keď som sa cítila ako posledná handra. Keď som sa ponižovala, lebo som v nás verila.

Vraví sa, že na to zlé by sme mali čím skôr zabudnúť. Zabudni na to… To je tak častá fráza, ktorou nás najbližší zvyknú utešovať. A hoci viem, že to takmer vždy myslia dobre, dovolím si nesúhlasiť. Zabudnúť by sme nemali. Nie tak celkom. Pretože zabudnúť znamená, že čosi svoje zo svojej pamäti vymažeme úplne… A je to vždy správne? Nie. Pretože ak by sme nadobro zabudli, nielenže by sme pochovali spomienky na bolesť. Ale aj dôkazy našej vnútornej sily.