Muž, ktorému povieš svoje áno, bude iný. Možno to nebude láska na prvý pohľad, ale niečo na ňom jednoducho bude. Možno si ho zo začiatku ani nevšimneš, no potom sa úplnou náhodou zapozeráš jeho smerom a on sa usmeje. A ty už viac pohľad neodvrátiš, pretože nebudeš môcť. Všimneš si malé vrásky smiechu, ktoré mu lemujú oči. Nakloníš hlavu a na chvíľu zabudneš na celý svet naokolo.
Celou cestou domov budeš rozmýšľať nad tým, čo sa vlastne stalo.
Pamätám si tvoje slová. Dodnes počujem tvoj hlas, keď si s úsmevom povedal, že pre mňa je lepšie ťa stratiť, pretože to najskôr možno bude zlé, ale do troch mesiacov sa z toho dostanem. Myslela som, že som zle počula. Potom si mi ukázal, že to myslíš vážne.
Ale povedz mi, kde v tej vete si myslel SKUTOČNE na mňa?
Vtedy som si uvedomila, že si nikdy nepochopil, čo všetko som pre teba obetovala a čo pre mňa znamenáš.
Až vtedy som tomu začala skutočne rozumieť. A nech sa aj hanbím akokoľvek hlboko a snáď aj celý život, som vďačná, že prišiel ten dôvod. Že si prišiel ty a porozprával si mi to. Celé. Ukázal si mi niečo dôležité.
Naučil si ma chápať a báť sa, že ťa stratím. A že možno život bez teba nebude viac životom.
Až naše „my“ mi ukázalo, že šťastie musí byť spoločné, aby sme cítili jeho pravú chuť. Až dnes som pochopila, že láska sa nemení a nemizne, no trvá celý život.
Napíšem hocikomu. Bez rozmýšľania. Hneď. Ale tebe napísať nedokážem. Vždy predtým než sa spýtam, že ako sa máš, rozmýšľam pol dňa, či je to vôbec dobrý nápad. Záleží mi na tebe? Prehnane? Alebo čoho sa bojím?
V hlave mi ide počas dňa milión myšlienok. Nepoznám deň, keď nemusím nič riešiť. A ty sa v mojej hlave prelínaš s povinnosťami, bežnými dennými depkami a so zoznamom, čo mám kúpiť v obchode. Si tam, keď ráno otváram oči a strašne preklínam svet, že vôbec musím vstať.
“Každá bolesť učí dušu rásť” – Spieva sa v jednej piesni. Ono to tak asi aj bude. Veľa bolesti a veľa sklamania nás robí obrnenými. Všimli ste si však, že čím dlhšie ste nepriestrelnými, tým silnejšie údery človek dostáva? Čím viac sa sústredíte na ochranu vlastného ja, tým väčšiu pozornosť sústredí opačná strana na poriadny, neľútostivý kopanec. Robia to naschvál? Má niekto tam hore v zozname povinností sťažovať nám existenciu? Kto to vymyslel? Je to ako s rezistenciou na antibiotiká.
Už v detstve som nepatrila medzi tie tiché dievčatá, ktoré sa skryjú do kúta a budú sa hrať s Barbie bábikami. Ja som mala zbierku áut, milovala som futbal a viac som si rozumela s chlapcami ako s dievčatami. Nikdy som nevedela obsedieť a byť ticho. Milovala som vystúpenia v škôlke a vždy som v každom jednom musela byť.
Ako som dospievala, zistila som, že ma nebaví stáť v rade a robiť to, čo robia ostatní. Nikdy ma nebavilo poslúchať príkazy a zákazy a nikdy som sa nezmierila s odpoveďou “nie”.
