Lebo poznám svoju cenu…
Ďalšia prevrátená strana v mojom živote. Hľadíš na mňa, vidím, ako pohľadom skúmaš moje telo a v očiach máš otázku.
Prečo nie?
Lebo…
Mám chuť kričať: „Lebo si uvedomujem svoju hodnotu.“
Ďalšia prevrátená strana v mojom živote. Hľadíš na mňa, vidím, ako pohľadom skúmaš moje telo a v očiach máš otázku.
Prečo nie?
Lebo…
Mám chuť kričať: „Lebo si uvedomujem svoju hodnotu.“
Naozaj je to všetko, čo je ľahko dostupné, také odrádzajúce? Potrebujeme vo vzťahu akúsi neistotu len preto, aby sme uverili, že to je skutočné? Alebo len preto, že jednoducho nie sme zvyknuté, že je nám niekto k dispozícii 24/7? Doposiaľ sme sa totiž stretávali s mužmi, pre ktorých sme prioritou neboli. Nezažili sme situácie, kedy nám niekto hneď ráno o siedmej písal sms-ku na dobré ráno. Nedostávali sme neustále pochvaly, nebolo to samozrejmosťou. Nepočúvali sme od niekoho, ako sme mu celý deň chýbali.
Nie som hračka. Nemôžeš sa so mnou zahrávať, ako sa ti len zachce. Alebo, čo je vlastne na tom to najhoršie, ty vieš, že môžeš. Pretože ja ti to dovolím. Neviem, prečo to robím. Ničím tým len samú seba. Už niekoľko krát som si povedala, že dnes je ten deň, kedy ťa uvidím naposledy. Už niekoľko krát som si povedala stačilo.
No nestačilo. Vieš to aj ty, viem to aj ja. Neviem vysvetliť to, čo medzi nami je, no neverím, že to necítiš aspoň z polovice tak ako ja.
Všetci v jej okolí sú zamilovaní. Niektorí sa trápia, iní sú šťastne zamilovaní. Láska je súčasťou ich života natoľko, že už zabudli na jej skutočnú hodnotu. Zamieňajú si lásku s priateľstvom či s fyzickou príťažlivosťou. Vzťahy vytvárajú ľudia, ktorí sa ani poriadne nepoznajú, a keď sa spoznajú, zistia, že k sebe nič necítia.
Takí sú ľudia všade okolo.
A potom je tu ona.
Pozeral na teba, ako na tú najlepšiu vec v živote. Ako na to, o čom vždy sníval a niekedy v noci nedokázal vďaka myšlienke na teba zaspať. Jeho dotyky boli ozajstné ako to, čo hovoril. To, ako ťa miluje, to ako potrebuje teba a žiadnu inú.
Vždy si vedela, že ho miluješ tiež. Nie preto, že by si mala motýle v podbrušku zakaždým, keď si ho videla. No cítila si sa pri ňom taká krehká a slabá, ako pri nikom inom.
Občas, keď tak kráčam po ulici a sledujem ľudí alebo keď sa zamyslím nad správaním ľudí okolo mňa, mám pocit,že som sa narodila do nesprávneho sveta. Že sem nepatrím. Mám pocit, že sa pomaly a potichu z tohto sveta vytráca úprimnosť a láska. A je mi z toho smutno.
Mám pocit, že som pre tento svet príliš… Ja totiž stále verím v lásku, v takú tú ozajstnú, ktorá nechce meniť ani vlastniť a ktorá príde len tak, keď ju najmenej čakáš.