Ocitla sa v situácii, kedy nebola zranená ona, ale zranila niekoho iného. Neúmyselne. Niekoho, kto by si to zaslúžil najmenej. Správala sa veľmi nerozvážne a robila unáhlené rozhodnutia. Rozhodnutia, ktoré nemali veľmi potešujúci výsledok. Cítila sa sama, bez lásky. Naháňala sa za ňou a za niekým, kto by jej ju bol bez mihnutia oka ochotný dať. Aj takého našla. Zachovala sa celkom sebecky, pretože ona sama nebola schopná tú svoju lásku niekomu dať.
Niekedy som naozaj unavená. Som unavená z dnešných ľudí, z dnešnej „lásky“, z dnešného sveta. Nemôžem povedať, že by som mala dôvod byť nešťastná. Mám rodinu, mám prácu a mám všetko, čo potrebujem k relatívne spokojnému životu. No potom si doma uvarím čaj, sadnem k oknu a pustím obľúbenú hudbu. Pravdou je, že keď som šťastná, hudbu si naozaj vychutnávam. Milujem ju. No v takýchto momentoch ju doslova cítim. Cítim, ako prechádza mojím telom a začína sa rozprávať s mojou dušou.
Vedela som, že sa ešte stretneme, takisto, ako to viem aj teraz. Vedela som aj to, že bodkou sa ani v našom prípade nič nekončí. Viem to aj dnes. Moja kamoška hovorí, že sme si súdení a ja hovorím, že možno. A možno nie…..
Predstavovala som si, ako sa zase uvidíme a ja ti vykričím všetko, čo mám na srdci, presne ako som to chcela urobiť vtedy, keď si to skončil jednou správou. Áno priznávam, mám chvíle, kedy mám pocit, že to bez teba nejde a vtedy sa ti ozvem a netuším z akého dôvodu ma vtedy neignoruješ… bolo by to o toľko ľahšie.
Možno nám bude trvať celý život, kým pochopíme jeho podstatu a to všetko, čo sme kedy zažili, pretrpeli či presmiali sa. Kto za to stál a kto zasa nie. Niekedy si až príliš neskoro uvedomujeme, že sme práve s nesprávnou osobou, ktorá nás po kúskoch oslabuje alebo naopak, že posielame preč niekoho, kto nás bezvýhradne miluje. Je zvláštne, čo všetko prehliadame, keď sme zamilovaní. Čo všetko konáme a pritom si myslíme, že je to správne. Je hlúpe hovoriť, že sme si niečim istí, keď si často nie sme istí ani sami sebou. Bojíme sa odrazu v zrkadle a kým ten strach prekonáme, býva už neskoro. A zrazu nevieme, kto sme.
Bol to večer v práci ako každý iný. Ja za barom s úsmevom na tvári a ľudia pred ním s pohárikom v ruke.
“Nalej prosím ťa ďalšiu.” ozval sa.
Bol to chalan, ktorého som poznala hodinu, ale mala som pocit, že ho poznám roky…. lebo presne taký chalan ako on, mi raz zmenil život.
Sedel na bare a ja som mu nalievala jednu borovičku za druhou…
“Vieš, ja už takú ako ona nenájdem…ona je strop.” ( občas sa za tým barom cítim ako psychológ ) “Ale ona je živel a ja ju nechcem..ale aj chcem. Ja s ňou podpíšem papier, že patrí len mne..ale nebudeme mať vzťah..len bude moja.”
Dnes som si prvýkrát vypočula pieseň, pri ktorej si okamžite spomeniem na teba, bez toho, aby som vyronila čo i len jednu slzu. Už to nebola bolesť, čo som pocítila. Nebol to ani smútok. Pocítila som vďačnosť. Vďačnosť za všetko, čo mi to obdobie dalo. Za všetko, čo som mohla prežiť, hoci to trvalo len chvíľku. Od prvého momentu, kedy som ťa stratila, som dúfala v tento deň a v túto chvíľu. Už ma s tebou nespája žiadne puto.
