Sedela som na lavičke pri jazere a hádzala som kamienky do vody. Slnko mi príjemne opaľovalo tvár. Milujem slnko. Dáva mi energiu. Pozorovala som rozvírenú hladinu vody. Ako sa rozvíri vždy, keď naň dopadne kameň. Potom sa zase upokojí a kameň sa stratí medzi ostatnými, ktoré sú už na dne jazera.
Nejako podobne to funguje aj v živote. Príde niekto a náš život sa zmení presne ako hladina vody, a potom je ten človek zrazu preč, náš život sa pomaly vracia do normálu a z neho zostane len spomienka… Ďalšia do zbierky.

Dámy, je načase si priznať, že keď sme zaľúbené, sme majsterky v sebaklame. Pravda je všade naokolo, pozerá sa na teba v odraze zrkadla, hladí ťa z mokrého vankúša priamo po tvári, vyskakuje na teba z chladničky, keď sa ideš o polnoci radšej napchať zmrzlinou, akoby si mala rozmýšľať nad tým, kde je a čo robí. Vlastne rozmýšľať budeš aj tak, ale so zmrzlinou je to ako v kine. Premietaš si celý svoj vzťah v hlave dookola a zajedáš ho niečím, čo neutralizuje tú trpkosť, ktorá sa ti derie na jazyk.