Občas, keď tak kráčam po ulici a sledujem ľudí alebo keď sa zamyslím nad správaním ľudí okolo mňa, mám pocit,že som sa narodila do nesprávneho sveta. Že sem nepatrím. Mám pocit, že sa pomaly a potichu z tohto sveta vytráca úprimnosť a láska. A je mi z toho smutno.
Mám pocit, že som pre tento svet príliš… Ja totiž stále verím v lásku, v takú tú ozajstnú, ktorá nechce meniť ani vlastniť a ktorá príde len tak, keď ju najmenej čakáš.
Prvýkrát som sa zamilovala do očí. Mal ich výrazné, modré a niečo mi hovorili. Vtedy som ešte nechápala čo. Iba ma priťahovali. Zaspávala som s myšlienkou na ne. V noci som sa strhávala zo spánku, pretože som tie oči videla, aj keď on pri mne reálne nebol. Postupom času som z nich vedela vyčítať všetko. Obrovskú túžbu po mojom tele, ale aj sklamanie, ktoré bolo neskôr na dennom poriadku. Dnes keď ich vidím, ešte stále mi stisne hrdlo a zachveje sa mi žalúdok. Ale už som odolná. Snažím sa byť.
Sedíš v tichu svojej izby, s hlavou v dlaniach a slzami v očiach. Dovolíš depresií, aby ťa objala a pohltila do svojej temnoty tak ako už toľko krát pred tým. Cítiš beznádej, zúfalstvo, hnev. A ešte niečo. Vinu. Je to pocit, ktorý už poznáš veľmi dobre. Aj keď všetky ostatné pocity na chvíľku odznejú, pocit viny ostane a ničí tvoju dušu.
A tak všetky veci, ktoré si preňho urobila, ktoré si urobila z lásky, teraz nazývaš chybami a po tisíci krát ich oplačeš.
Píšem Ti… Píšem Ti riadky, ktoré asi nikdy nebudeš čítať… Píšem Ti, aby som zo seba vypísala všetku tú úzkosť, smútok, sklamanie… Dnes som spravila chybu, nie prvú a obávam sa, že ani poslednú v spojitosti s Tebou… Dnes som si čítala naše staré maily. Áno, tie, ktoré sme si písali na úplnom začiatku. Plní nadšenia, nádeje a nesklamaní. Zabolelo ma to, ani netušíš ako… Akoby ich písali iní ľudia. Vlastne, vyzerá to, akoby si Ty bol úplne iný človek.
Možno práve teraz sedíš na studenej dlážke, opretá o studenú stenu a z tvojho života sála taký istý chlad. Možno práve teraz nehybne ležíš na posteli, máš zatiahnuté žalúzie a máš chuť pozerať len do prázdna. Nie pred seba, nie za seba, nie vedľa seba. Pretože už nevládzeš. Nevládzeš sa obzerať späť a rozmýšľať nad tým, čo sa stalo. Nevládzeš sa pozerať dopredu, pretože máš strach z toho, čo tam na teba čaká. Nevládzeš sa pozrieť vedľa seba, pretože tam nikoho nevidíš…
Vieš, ja vlastne ani neviem, kedy sa to stalo… Kedy nastal ten moment, že som sa zaľúbila, zamilovala. Prvýkrát v živote tak naozaj, že to nie je len pobláznenie z toho, že máš tehličky a modré oči. Nemáš. A ani nemusíš…
Možno sa to stalo vtedy pred rokmi, keď sme sa rozprávali o ničom až do rána. Možno vtedy, keď som ťa poslala preč, ale potom som zistila, že už to bez teba nejde.
