Vždy, keď si myslím, že už to je všetko za mnou, že už nikdy do toho nevletím, že už je to len a len vecou minulosti, že už nikdy sa nikomu neotvorím po tej stránke, a že nikomu nedám príležitosť raniť ma, vtedy príde zas človek, ktorý mi ukáže, že moje vnútro hovorí niečo celkom iné. A aj teraz prišiel.

Práve vo chvíli, keď som bola nadovšetko presvedčená, že už som konečne sama sebe šéfkou. Že vládnem nad svojimi pocitmi sama, že nedám nikomu priestor narušiť moje podvedomie a nikomu nedovolím dostať sa tam.

Vtedy som videla, ako sa na ňu pozeráš. Ako ju chváliš a predo mnou jej hádžeš komplimenty. Aká je slušná, pekná, sympatická. Pripomenulo mi to isté obdobie. Obdobie, kedy som na jej mieste bola ja a všetky tie slová a pochvaly boli adresované mne. Hovoril si o nej tak, akoby som tam ani vedľa teba nestála. Akoby sa nikdy nestali tie veci, ktoré sa stali. Akoby si mi nikdy nehovoril také isté krásne veci. Možno dokonca krajšie. A mne tie veci doteraz znejú v ušiach.

Ako v každej žene, tak aj vo mne sa prebudila žiarlivosť.