Vždy som bola tá, čo mala na každú situáciu povzbudivé slová. Vždy som ti zdvihla telefón. Vždy som odpísala. Teraz som ticho a ty sa pýtaš prečo. Ticho nemusí byť vždy zlé alebo plné nenávisti. Niekedy môže byť aj plné lásky. Aj keď sa tomu ťažko verí.
Môže znamenať, že ti dávam priestor ktorý potrebuješ, aby si rástol.
Ona a on. Kapitáni tejto hry. Hlavné postavy tohto príbehu, ktorý sa zdá byť nekonečný. Ona a on. Na prvý pohľad tak veľmi odlišní, ale ako náhle zhasnú všetky svetlá, spadnú všetky masky, tak úplne rovnakí.
Obaja zranení, blúdiaci, hľadajúci lásku pred ktorou majú taký rešpekt a ktorej sa tak veľmi boja znova otvoriť. Oni, čo sa hrajú na bezcitných, lebo tak to menej bolí. Stretli sa náhodou…..ale náhody neexistujú. Stretli sa z nejakého dôvodu.
Je to v poriadku, ak práve teraz ležíš na posteli a premýšľaš. Ak sa prikrývaš dekou, ktorá sa stala tvojím najlepším priateľom nadchádzajúcich dní a s tupým výrazom sa pozeráš do stropu. V tvojich očiach sa možno trbliecu slzy, ktoré túžia len spustiť sa pádom po tvojich lícach. Dole.
A presne tak sa teraz cítiš…
Láska už nie je čo bývala. Dnešné vzťahy majú menšiu trvanlivosť ako otvorená krabica mlieka. Ale o tom nechcem písať. Každá z nás to veľmi dobre vie. Chcela by som vedieť, čo sa to stalo s nami? So ženami. Viem, že je „ iná doba“, ale niektoré veci by sa skutočne meniť nemali… Keď som bola mladé dievčatko, myslela som si, že láska len tak príde. Že sa dvaja ľudia do seba zamilujú a bum. Je to tam. Ale myslela som, že na celý život. Alebo určite aspoň na viac ako mesiac či dva.
Zostaňme radšej iba priatelia. Tak toto je veta, ktorá každú z nás dokáže položiť. Niekedy vie riadne naštvať, niekedy aj pobaviť. No vždy to každú z nás, bez výnimky, sakramentsky zabolí.
Neviem, čo je lepšie. Prestať vídať toho človeka úplne, alebo sa uspokojiť aspoň s tým, že ako kamoška o ňom budete vedieť všetko a sem tam ho uvidíte.
Ani jedna z možností nie je celkom výhra.
Celý život som mala pocit, že odo mňa stále niekto niečo očakáva. Na akú školu pôjdeš? A Prečo? A potom pôjdeš na výšku? A čo po nej? Robiť rozhodnutia vo veku, kedy som nebola schopná sa rozhodnúť, ani čo chcem na večeru…vlastne to neviem do dnes….a už mi to vôbec nevadí!
Stále dookola otázky typu čo bude…čo by bolo? Nebude NIČ…..lebo čo keď ťa o 5 minút prejde kamión, alebo čo keď zajtra spadne meteorit?
