21. Storočie. Neprejde deň, aby som nenatrafila aspoň na jeden článok, obrázok alebo múdry status o tom, aká je táto doba skazená, ako sa každý s prepáčením podjebáva na každom kroku a ako nikto nechce mať vzťah, lebo…
Tak sa zamýšľam… ako môže naša generácia hovoriť o skazenej dobe, keď tú dobu tvoríme my?
Sme to my, čo nevedia povedať úprimne do očí, keď niečo nefunguje.
Bezmocne tam stála a pozerala na svoj odraz v zahmlenom zrkadle. Slzy jej stekali po lícach a ona sa snažila dýchať čo najpokojnejšie. Vedela, že nemôže plakať. Nemohol ju nikto vidieť. Takúto bezmocnú a zraniteľnú. Vedela že, s tým musí prestať. Zhlboka sa nadýchla, utrela si slzy a s úctou a silou zlomenej ženy vyšla z miestnosti. Nemala dôvod plakať, keď bola tak silná. Ale niekedy aj tých najsilnejších zraní maličkosť v nesprávnej chvíli.
Hľadám a blúdim. Viem čo nechcem a neviem čo chcem. Zamotávam sa vo vlastných myšlienkach a želaniach. Možno práve teraz nepotrebujem lásku. Nepotrebujem muža. Možno práve teraz by som sa mala naučiť žiť chvíľu sama so sebou. . . Vraj to je to najťažšie. Milovať seba. Ale tak ozajsky, do hĺbky a so všetkým čo k tomu patrí. S chybami, so zlými vlastnosťami, s ťažkou minulosťou a neistou budúcnosťou. So všetkými obavami, démonmi a možno aj úchylkami. Možno je to najväčšia výzva, ktorú by som v živote mala skúsiť. Vychutnať si slobodu, ktorú mi nikto nemôže vziať.
Viem, ako sa cítiš. Respektíve necítiš, lebo niekedy, keď bojuješ pridlho, odmenou nie je happy end, ale prázdnota. Vyčerpanie. Apatia. Možno neviem, čo konkrétne ťa trápi. Či je to zlomené srdce, príliš veľká zodpovednosť, choroba, alebo proste život. Možno neviem, čo ti to spôsobuje, ale viem, čo sa v tebe odohráva. Snažíš sa. Biješ sa s tým každý jeden deň. Hneď od rána, keď ti zazvoní budík. Vypneš ho a zaboríš si hlavu do vankúša so zbožným prianím nemusieť znova čeliť realite. Chceš si ukradnúť aspoň pár minút navyše. Pár minút sladkej nevedomosti…
Znie to vtipne nie? Veď som ťa nikdy nemala, tak ako by som ťa mohla pustiť? Už som pustila aj tvoju ruku a už si vlastne na odchode z môjho života…už by stačilo len zatvoriť dvere a nikdy viac ich neotvoriť.Stále však tam niekde vo vnútri mňa žiješ a vždy keď niekto spomenie tvoje meno neviem či sa mám usmievať alebo plakať.
Vieš, už to nie je ako predtým. Už sa mi pri spomienke na teba netrasú kolená a nelietajú motýle v bruchu. Keď som si naposledy líhala vedľa teba, necítila som zoo v bruchu.
Cítila som pokoj…
Láska je nežná, láska je krehká. Láska je divoká a láska je predovšetkým večná.
Láska existuje všade, za každých okolností a v každom možnom čase. Láska nie je ohraničená. Neurčuje sa, nekáže sa, nedomýšľa sa, nekazí sa. Láska stále pretrváva, rastie no neumiera. Žije a nezabúda. Nespí ani neoddychuje. Možné je kvôli nej žiť, no za ňu aj zomrieť. Nikto nie je prázdny, ak je pre ňu otvorený. Ak ju živí a zároveň živí aj ona teba. Ťažké je žiť a odmietať ju. No, najťažšie je, neveriť v ňu. Láska neberie, ale dáva.
