Dnes som si prvýkrát vypočula pieseň, pri ktorej si okamžite spomeniem na teba, bez toho, aby som vyronila čo i len jednu slzu. Už to nebola bolesť, čo som pocítila. Nebol to ani smútok. Pocítila som vďačnosť. Vďačnosť za všetko, čo mi to obdobie dalo. Za všetko, čo som mohla prežiť, hoci to trvalo len chvíľku. Od prvého momentu, kedy som ťa stratila, som dúfala v tento deň a v túto chvíľu. Už ma s tebou nespája žiadne puto.
Čím sme staršie, náš život sa viac komplikuje. Čím sme staršie, máme toho na pleciach viac a viac. Niekedy túžime vrátiť sa do čias, keď sme boli deti a naše problémy vyzerali úplne inak. Vtedy však hrozivo… Veď čo nás stálo námahy vyžobrať si sladkosti po večeri. Alebo prehovoriť mamu, aby nás nechala hrať sa s kamarátmi o hodinu dlhšie.
Dnes máme úplne iné problémy. Sme vystavené stresu a od našich rozhodnutí závisí oveľa viac vecí.
Srdce alebo rozum? Rozum alebo srdce? Občas mám naozaj pocit, že zladiť tieto dve veci je nemožné. Že každé z nich si hrá svoju vlastnú melódiu, ale nedarí sa im nájsť spoločnú reč. Rozum už dávno vie a chápe všetko, ale srdce je strašný romantik. Je preplnené nádejou, ktorá je jej falošným kamarátom. Rozum sa už dávno pohol ďalej, ale srdce stále čaká tam, v tom bare, pijúc to hnusné víno, ktoré som tam zvykla piť s toľkým nadšením, lebo mi ho nalieval môj obľúbený barman. Stále tam sedí a stále verí, že sa niečo stane.
Hovorí sa, že každý z nás má na svete spriaznenú dušu. Niekto má to šťastie, že ju nájde skoro a jeho prvá láska sa stane láskou jeho života. Milujem tie príbehy. Sú dôkazom toho, že aj dnes môžeme nájsť niečo trvácne. Niečo, čo sa dá zachrániť a nie hneď hodiť cez plece a ísť ďalej. Väčšinou sú to páry, ktoré spolu zdolali rôzne životné obdobia. Zmeny, ktorými prešli, a aj napriek tomu skrotili svoje ego a prispôsobili svoje potreby jeden druhému. A hlavne, nezabudli ľúbiť. Nie sa len lásky dožadovať.
Chcela som a keď ja niečo chcem, tak to chcem väčšinou veľmi a spravím čokoľvek, aby som to dosiahla. Chcela som teba. Mesiace.. môžem povedať, že pomaly roky. Chcela som len teba a nikoho iného. Chcela som, aby si videl, že ťa milujem tak, ako nikoho. Chcela som aby si cítil, že ty si TEN a robila som všetko. Občas som bola schopná ísť aj proti sebe….
Stalo sa toho veľa. Tak strašne veľa, že občas tomu sama neverím. Toľko vecí, ktoré som si myslela, že nikdy neurobím, ale kvôli tebe som ich urobila úplne ľahko.
Alebo prečo vraj vždy zostanú na ocot.
Je to naozaj tak? Naozaj chceme tých zlých chlapcov, čo na nás kričia, čo nás podvádzajú, alebo nebodaj bijú? Naozaj potrebujeme mať vedľa seba arogantného burana, ktorý nás považuje za handru? Ktorý si nás neváži a ktorý nás naozaj nemiluje? Pýtam sa. Pýtam sa Vás a pýtam sa seba, pretože tak sa mnoho “dobrých mužov” o ženách nie raz vyjadrilo.
