Dnes sa mi o tebe snívalo, už dlho som nemala s tebou žiaden sen. Kedysi som o tebe snívala ako v noci, tak i cez deň. Avšak zmenilo sa to. Úprimne, kedysi som cítila, že si na mňa myslel rovnako ako ja na teba. Kedysi. Dnes už si nespomenieš ani na moje meno. Ja som na tvoje nezabudla. Avšak ja som iná. Ty si iný. Nie každý má rovnaké srdce. Moje bolo tebou ohúrené, tvoje bolo… Neviem. Nikdy si mi to nepovedal.

Ak niekoho zlomíš časť jeho úlomku, vždy sa odrazí do teba. Zlomil si ma, zničil si ma. Dal si mi pocit, že ti na mne záleží, že sa ti páčim, že by si ma možno i chcel. Možno… Neviem, prečo si sa správal tak, ako si sa správal, neviem, prečo si mi písal veci, čo si písal, neviem… Už na tom nezáleží. Dni sa premenili na mesiace a ty si bol stále viac ticho. Tvoje ticho sa menilo na nezáujem a tvoj nezáujem ma bolel. Snažila som sa k tebe dostať, snažila som sa ti povedať aspoň niečo… Snažila. 

A tak tu zlomená čakám… Čakám na teba, aj keď viem, že neprídeš, aj keď viem, že nenapíšeš. Ja viem, že pokiaľ máš nádej, máš niečo, máš všetko. Ja mám nádej, avšak už nie v nás. Nie sme tí, ktorí som si myslela, že sme, tí, ktorých som videla v našich očiach.
A tak by som mala odísť, lenže kam vlastne?

Ak by si vedel, že od zajtra sa už nikdy neuvidíme, bežal by si za mnou? Prišiel by si aj o polnoci a bol so mnou tak dlho, ako sa len dá? Držal ma v objatí a nepustil? Miloval ma, ako keby to bolo po prvýkrát? Usmieval sa na mňa? Pozeral sa do mojich očí a snažil sa zapamätať si, ako sa na teba smejú? Dýchali by sme spolu a nikdy sa nepustili? 

Pýtaš sa ma, čo sa stalo, prečo som tak chladná, prečo som tak odmeraná, prečo som tak iná… 

Vyčítaš mi, že taká som kedysi nebola, že keď sme sa spoznali, tak som sa stále smiala, bola som k ľuďom milá, plánovala som nám spoločnú budúcnosť. Vyčítaš mi, že som bola šťastná a milovala som ťa. Hovoríš, že teraz to už tak nie je, a čakáš, že ti to budem vyhovárať.