Celý život som mala pocit, že odo mňa stále niekto niečo očakáva. Na akú školu pôjdeš? A Prečo? A potom pôjdeš na výšku? A čo po nej? Robiť rozhodnutia vo veku, kedy som nebola schopná sa rozhodnúť, ani čo chcem na večeru…vlastne to neviem do dnes….a už mi to vôbec nevadí!
Stále dookola otázky typu čo bude…čo by bolo? Nebude NIČ…..lebo čo keď ťa o 5 minút prejde kamión, alebo čo keď zajtra spadne meteorit?
Všetky veci, ktoré sa zdajú zložité, v skutočnosti sú, ale aj nie sú. Keď vidíš ženu či muža, o ktorých sa hovorí, že sú zložití, väčšinou je kľúčom k ich komplikovanosti jediná otázka. Možno poznáš ženu, ktorá je chladná a uzavretá a ľudia hovoria, že je komplikovaná. Ale naozaj je? Možno je tá žena len sklamaná. Možno stačí aby sa jej niekto opýtal, či je v poriadku a ako sa cíti. Lenže so skutočným záujmom. A možno sa nebudeš stíhať čudovať, kto tá žena v skutočnosti je. Keď prehovorí….Keď prehovorí naozaj.
Čo všetko môže človek vlastniť?
…vec?
…zviera?
…človeka?
Sedela sama v kaviarni plnej ľudí, ale nevnímala ich. Mala prázdny pohľad. Bola strapatá a nenamaľovaná. To nebolo jej zvykom.
Takmer každá z nás sa bojí samoty. Už len to slovo vo vás určite vzbudzuje negatívne emócie. Sú medzi nami aj frajerky, ktoré ju zvládajú s gráciou a úsmevom na perách. Veľký rešpekt pred vami dievčatá… Samota vás môže naučiť viac, ako si myslíte. Niekedy je to dokonalá očista pre telo i dušu.
Viac ako samota mi však strach naháňajú dnešné moderné zoznámenia a neskôr vzťahy.
Ahoj, princezná,
pozerám sa na teba. Na ten boj, ktorý sa sama so sebou snažíš vyhrať.
Pozerám sa na ten neporiadok, ktorý nosíš vo svojej hlave. Vidím ten úsmev, ku ktorému sa musíš nútiť, aj tie slzy, ktoré sa snažíš skryť. Si taká prekrásna.
Každý človek má nejaké predstavy o budúcnosti… či už blízkej, alebo ďalekej. Môžeš si povedať miliónkrát, že nebudeš myslieť dopredu. Nemožné. Predstavy a sny sú nezastaviteľné a ty sa im poddáš tak či tak. Nehovoriac o spomienkach… Môžeš od nich “vypnúť” , ale len na chvíľu. Stačí pár pohárov vína, alebo slabšia chvíľa a hrádza, ktorú si vybuduješ, prepúšťa cez praskliny…
Cez praskliny, ktoré tam vždy boli.
