Začala si ďalšou hrubou čiarou. Jednou v tých tisícich, v ktorých si si povedala, že sú posledné, ktoré dávaš. Každá tá hrubá čiara bola tvoja nádej, že sa zmení. Možno ak by ti ukázal spôsob, že ti dokáže vrátiť rovnaké množstvo lásky, ktoré si mu medzi tými hrubými čiarami dávala ty, nemala by si dôvod neustále odchádzať. Ak by ti chcel ponúknuť o čosi viac než ten kúsok snahy, keď začal mať pocit, že ťa stráca. Vtedy, keď si sa začala liečiť zo svojej agónie, prišiel a povedal niečo, čím si ťa znovu získal. Ako vždy si podľahla…

„Človek sa nemôže ani na nič pripraviť. Iba žiť zo dňa na deň, lebo nikto nevie, čo bude.“ 

Takúto správu som si dnes prečítala. Bola to skôr veta z nervozity, ale ani nevedel, aká krásna a hlboká myšlienka to je. Možno som v týchto dňoch viac citlivejšia. Teda nie len ja, aj moje okolie. Je to zrejme normálne. Som z tých „šťastlivcov“, ktorí prišli o prácu tentokrát medzi prvými, a tak aspoň prišiel čas zase sa hlbšie zamyslieť nad sebou a nad tým, čo naozaj v tom živote chcem.