Bolest… To je pocit, který mě doprovazel hrozně dlouho. Zlomené srdce bolí jako krává. Pocit kdy se neumíš ani nadechnou, ani mluvit a žaludek máš překroucený jako na kolotoči. Tahle bolest se ze sebe hůř dostává než jakakoliv jiná. Člověk neví co dělat, aby to přestalo bolet.
Koľkokrát je naše srdce schopné lásky? Koľkokrát dokáže milovať bez toho, aby po predošlých sklamaniach úplne ochladlo? Neviem, ako je to s vami, no mňa každý rozchod zmenil. Nebolo ich veľa, päť prstov na jednej ruke je až-až. Ale aj tak pociťujem, že zakaždým niečo vo mne… odumrelo? Niekam to zmizlo? Ostalo to miesto úplne necitlivé?
Otázka, či ide o toho pravého alebo tú pravú, sa nám v mysli vynorí vždy, keď sa niečo vo vzťahu začína lámať. Práve vtedy, keď opadne prvotný ošiaľ, hladina hormónov v krvi pri vzájomných dotykoch nezaznamenáva šialenú sínusoidu a dvojica po večeroch namiesto sledovania nočnej oblohy rieši omnoho praktickejšie záležitosti.
V istej fáze života som prišla na to, že nie je dobré, ak trváme na splnení svojich snov. Jednak sa tak vyhneme sklamaniu a tiež sa môže stať, že sa nám sen napokon splní, no prídeme na to, že to nebolo ono. Áno, aj to sa občas stáva… Niekedy totiž držíme v rukách svoje vlastné sny, ale radosť akosi neprichádza…
Je láska ešte v móde? Nosí sa dnes tento cit ako niečo, čo nás robí krajšími? Alebo je už láska dávno pasé a ten, kto sa ju nebojí priznať, je outsider, prípadne zasnená duša z dôb minulých? Nájdeme ešte pravú lásku aj reálnom živote, tu a teraz, alebo je už len pamiatkou na stránkach romantických kníh?
Dokedy je možné milovať toho nesprávneho človeka? Koľko toho musí ženská duša zniesť, kým sa v nej niečo zlomí? A prečo nie sme schopné povedať si dosť už pri prvom náznaku, že niečo nie je v poriadku? Občas totiž musíme spadnúť tak hlboko, že cesta nahor je už zahataná. Ešte dlho potom sa budeme držať tesne nad dnom a premýšľať, prečo sa to stalo práve nám.
