Prečo na teba stále myslím, keď som si sľúbila, že ťa už navždy vymažem z môjho života? Možno sa tými myšlienkami snažím pripomenúť si tie rany, tú bolesť a to, že niečo také už viac nesmiem dovoliť, že nemôžem niekomu, kto o to nestojí, darovať aj to posledné. Neviem, prečo je to tak, no občas sa jednoducho pristihnem, ako na teba myslím, hoci som sa zaprisahávala, že sa to viac nestane. Kedysi som si pri tebe kládla otázku: „Prečo skrátka nemôžeš byť môj?“, no za ten čas sa však tá otázka zmenila…

Vraví sa, že prvá láska so sebou nesie najviac skúseností. Podľa mňa je to bolesť, ktorú nás naučí zniesť. Nepripravenosť, ktorú vymaže… 
Prvé lásky bolia a spaľujú ako oheň.
Pri tej druhej už človek presviedča sám seba, že je pripravený, že to chce. Už musí prísť, apatie predsa len už stačilo.
Aj u vás to tak bolo?

Zrazu sa cítim inak. Neviem, čím to je. Možno je to len tento moment. Avšak, cítim sa triezva. Cítim sa lepšie. Cítim sa šťastnejšie. Cítim sa dobre. Keď myslím na to, ako zrazu nie si v mojom živote, necítim bolesť, necítim úzkosť… Cítim slobodu. Asi preto, že dlhšie si sa neozval. Najprv mi to bolo ľúto. Predsa len, som citlivejšia, avšak naučila som sa, že ťa v mojom živote nepotrebujem. Si to ty, kto potrebuje mňa, a ani o tom nevieš. Zatiaľ. Ale dnešným večerom si ma oslobodil a zároveň stratil.

Zistila som, že to, čo ma v skutočnosti najviac ubíja, je milovať ťa. Že sa neustále vraciam k tomu, čo bolo. A naopak dúfam, že to čo bolo, bude znova. Tak ako býva prvý dojem v kontakte, tak si myslím, že existuje aj prvý dojem v láske. My sme ten svoj premrhali. A ako sa vraví, prvý dojem je len jeden. Občas mám chvíle, kedy neverím slovám „O čo požiadaš, to ti bude dané,“ alebo „Čo k sebe patrí, si k sebe vždy cestu nájde.“
No ak sú tie slová pravdivé, v tom prípade asi žiadam málo.