Drahá, prihováram sa ti takto pomocou slov… Dobre vieš, čo máš robiť, a i tak sa neustále trápiš… Neustále čakáš na to, že sa tvoj partner zmení. Čakáš, že sa začne snažiť budovať vzťah s tebou a nie, že ten vzťah bude čím ďalej upadať… Verím ti, už nevládzeš. Už si vyčerpala všetky sily na to, presviedčať ho o niečom, o čom si si bola istá, že by vám pomohlo. Všetky sily si vkladala do úsilia zachrániť potápajúcu sa loď.
Ťažko sa mi hľadajú slová. Pretože občas je náročné pretaviť do slov to, čo cítime. Priznávam, že som sa tejto situácii chcela vyhnúť. Dlho… Strašne dlho… Priam sa mi zdá, že aj celé veky, hoci v skutočnosti ide len o pár desiatok mesiacov. Presne tie však teraz splácam. Smútkom za lásku, ktorej som verila až príliš. Dnes platím za svoje srdce, ktoré verilo, že sa raz niečo zlepší. Dnes splácam svoju dôverčivosť a áno, aj naivitu…
Vzťah, v ktorom sa necítiš komfortne, pretože hoci sa snažíš viac, stále ťaháš za kratší koniec. Premýšľaš nad rozchodom, lenže stále nevieš, či je to výkrik o pomoc alebo skutok z pomsty, ktorý mal tohto muža iba „prebudiť“. Proste ten rozchod nechceš, chceš len, aby to bolo také, aké si si to vysnívala. Keď sa však k tomu konečne odhodláš, zistíš, že na tvoj odchod nezareagoval tak, ako by si chcela, a navyše – potrestala si tým iba sama seba. Chýba ti, a veľmi. Nedokážeš takto žiť, pretože s ním to nejde a chceš od vzťahu viac, no bez neho to už nejde vôbec…
Ja viem, že sa ti do toho nechce. Och, ako živo si dokážem predstaviť, koľko úsilia ťa stojí každý jeden deň bez zmeny, no zároveň sa s tou zmenou stále nevieš stotožniť. Presne viem, že urobiť tento krok nie je to, po čom túžiš. Teda… Nie tak celkom. Chceš ho, aj ho nechceš urobiť. Sú chvíle, kedy si praješ, aby si sa k tomu dokopala už dávno a dnes to mala celé za sebou, no potom ich vystriedajú také, počas ktorých sa toho bojíš. Jednoducho vieš, že to prísť musí, ale ešte si sa s tým nestotožnila. Nie tak, aby si to prijala. Nie tak, aby si sa odhodlala…
Milovala si človeka, trávila si s ním každú voľnú chvíľu a rušila si iné plány, aby si mohla byť s ním, predstavovala si si s ním budúcnosť… A zrazu… Je preč. Z tvojho života sa stratil ten, ktorý pre teba predstavoval niečo ako zmysel života, ale čo zostalo, boli tie krásne spomienky, na ktoré keď si pomyslíš, pristihneš sa, ako usmievaš alebo naopak – máš slzy v očiach. Pretože si vždy spomenieš na to, že to isté už nikdy v živote nezažiješ.
Paradoxne práve on bol vždy tým, kto nikomu nedovolil, aby mi ublížil, a tak sa o to nik ani len neodvážil. Chránil ma bezpodmienečne, preto mi ani nenapadlo vôbec pomyslieť na to, že by to mohol byť práve on, kto mi ublíži zo všetkých najviac. Pravdou je, že mi tá myšlienka nikdy ani len neprišla na rozum, tak bezvýhradne som mu dôverovala. Istota a bezpečie, ktoré som si podvedome sama vytvorila zakaždým, keď som vyslovila jeho meno, však boli len ilúziou.
