Ak by som mala byť úprimná, neznášam túto dobu. Neznášam, že sa každý ponáhľa. Že jeden neberie ohľad na druhého, ale na druhej strane sa každý stará do každého. Neznášam, že ľudia chcú rozhodovať o živote niekoho iného. Prečo by mali?
Doba, spoločnosť a okolie na nás vyvíjajú taký tlak, že občas naozaj nevieme, kto vlastne sme.
Kiežby som ich nikdy nestretla… Chcela by som vrátiť deň, kedy som ho spoznala… Nemala som dovoliť, aby sme sa spoznali bližšie… Ak by som mohla, dnes by som všetko urobila inak…
Aj toto sú vety, ktoré si zvykneme hovoriť, keď sa nevieme vyrovnať s tým, čo cítime. Je to desivé a príliš bolestivé na to, aby sme boli ochotné znášať to. Je to bolesť, o ktorej sa nazdávame, že k nášmu životu patriť nemá.
Ani neviem, odkiaľ by som začala… K tomuto kroku sa odhodlávam už dlho, no stále nie som natoľko silná a rozhodná, aby som ho uskutočnila. Chcela som to urobiť už dávno. Veľmi dávno, ešte predtým, ako si si začal všímať, že už nie som taká ako kedysi. Dnes už asi tušíš, že sa niečo deje. Pretože neprídem okamžite, ako si pomyslíš. Občas aj ja nemám náladu a nezdvihne mi ju ani tvoja správa.
Každá z nás chce byť milovaná. Veď preto sme my ženy na tomto svete – aby sme v iných vzbudzovali lásku a nehu, aby sme sa cítili ako bytosti, ktoré menia tento svet k lepšiemu. Chceme lásku cítiť a chceme ju aj dávať. A keď sa nám to nedarí, môžeme byť v ostatných oblastiach života neviem ako šťastné, no stále bude ten život trochu fádny. Večery budú prázdne a až príliš tiché, noci budú preplnené iba otázkami, kde robíme chybu…
Každá žena na nich trvá. Na zázrakoch. A nie, prosím, teraz nekrúť hlavou, pretože na ne veríš aj ty. Nemám na mysli zázraky, vďaka ktorým sa z teba stane žena, akou chceš byť – umelkyňa, lekárka, mama piatich šťastných detí, šťastná bezdetná kariéristka… To všetko sú zázraky, ktorých plamienok vieš rozdúchať. Správnym nastavením mysle. Triezvym pohľadom na svet, permanentným úsilím, tvrdou prácou… Skôr vravím o zázrakoch, ktoré sa nikdy nestanú, všetkým okrem teba je to jasné, no ty stále veríš…
Dnes viem, že nie je v poriadku trpieť a o svojej bolesti mlčať, pretože skôr či neskôr si vyberie svoju daň. A tá daň je niekedy omnoho vyššia než tá, ktorú sme schopní uniesť na svojich pleciach. Dnes ti poviem to, čo nedokážeš prijať možno sama. Nie je v poriadku byť možnosť číslo dva alebo tri. Nie je v poriadku trpieť a nie je v poriadku trápiť sa častejšie než zažívať pocit šťastia.
