Bola som ochotná pochopiť ťa…
Aj vtedy, keď si mi neponúkol vysvetlenie. Hľadala som odpovede namiesto teba a ospravedlňovala som ťa v momentoch, keď si sa už ani neunúval ospravedlniť. Dlho som si myslela, že takto to vyzerá, keď niekoho miluješ. Že kompromisy sú dôkazom dospelosti, a nie znamením, že si postupne prestávam vážiť samu seba.
Zo začiatku si myslíš, že je to láska. Lebo cítiš motýle v bruchu, vzrušenie, túžbu. Lebo ho potrebuješ. Lebo sa nevieš dočkať ďalšieho stretnutia, ďalšej správy, ďalšej nádeje. Až neskôr si začneš uvedomovať, že to nie je láska, čo ťa pri ňom drží. Je to niečo iné. Hlbšie. Temnejšie. Viac o tebe než o ňom.
Závislosť…
Už sa nehnevám. Už nekrútim hlavou nad tým, čo kto urobil, nepovedal, zamlčal alebo zabudol. Už v sebe nenosím tú večnú potrebu vysvetľovať, obhajovať, zachraňovať. Možno som bola taká kedysi – až príliš ochotná všetko chápať a všetko ospravedlňovať. Dnes už nie som. Nie preto, že by som stratila empatiu. Ale preto, že som ju konečne začala obracať aj k sebe.
Neviem, prečo sa čuduješ…
Prečo ťa zrazu znepokojuje môj pokoj, po ktorom si tak dlho túžil. Prečo ti zrazu chýba môj hlas, keď si ho predtým nepočúval a vyhýbal si sa akýmkoľvek diskusiám. Prečo sa ti nepáči, že už sa nevraciam, keď som sa toľkokrát vracala z miest, kam ma dohnalo len tvoje mlčanie. Nie si už z toho unavený? Lebo ja áno…
„To najhoršie, čo ťa môže postretnúť, nie je človek, ktorý sa s tebou zahráva.
To najhoršie, čo môžeš vo vzťahoch prežiť, je, ak sa rozhodneš zahrávať sa s falošnou nádejou, ktorú ti niekto dáva…“
(Z knihy Stretni sám seba 2)
Áno, láska sa niekedy naozaj javí ako vrtkavá.
Ale môžeš sa v nej spoľahnúť hneď na dve veci.
Prvou z nich je, že ľudia sa nemenia.
A druhou, že nič nevydržia predstierať naveky.
(Z knihy Stretni sám seba 2)
