Presne v tieto večery, keď nemôžem zaspať ani po náročnom dni, ktorý som prežila, a cítim sa tak veľmi osamelo aj v byte plnom ľudí, sa mi v hlave prehráva vlastný film plný krásnych spomienok. Spomínam si na momenty, keď som mala iskričky v očiach, motýle v bruchu, triašku v kolenách, úsmev na perách a môj smiech sa ozýval na kilometre ďaleko. Moje srdce bolo plné lásky, krásnych západov slnka, nekonečných rozhovor a úprimných objatí.

Tri hodiny ráno a ty premýšľaš, či si vlastne spala. Či ten krátky úsek, ktorý sa ti rozplynul v čase, môžeš nazvať spánkom alebo si bola po celý ten čas bdelá, len si na chvíľu vypla myseľ. Nevieš… Skutočne nevieš, či sa ti podarilo zaspať, ale s istotou si presvedčená o tom, že už ďalej nevládzeš na neho myslieť. Vyčerpáva ťa to. Dusí ťa to. Vyprcháva z teba život každým nádychom, pretože si uvedomuješ, že si dávno prestala žiť a výčitky nie sú to, čo ti pomáha.

„Je koniec, a to bolí, chcem vrátiť čas, keď sme boli, vždy pre seba každý deň, šťastní spolu zároveň…“ To sú slová piesne, ktoré som započula z môjho notebooku a ostali mi v hlave ešte dlhú dobu. Hovorí sa, že západy slnka sú dôkazom toho, že aj konce môžu byť krásne. A tak sa zamýšľam nad tým, je naozaj koniec to, čo nás bolí najviac? Alebo je to iba sladká bodka za všetkým tým utrpením, ktorým sme si museli najskôr prejsť?