Konečne si sa vyliečila. Aspoň sa ti to zdalo. Konečne ten život začal „chutiť“ inak. Zdravšie. Veselšie. Konečne si sa pristihla pritom, ako sa schuti rozosmeješ. Len tak. Pretože môžeš, pretože to tak cítiš, pretože už na srdci nemáš ten ťažký balvan, ktorý si všade so sebou vláčiš a ktorý ťa ťaží každým dňom čoraz viac a viac. Konečne to prešlo. On odišiel – nielen z tvojho života, ale aj z tvojich myšlienok, z tvojich prebudení a zaspávaní.

Vždy si tu bola. Vždy si stála po jeho boku, keď ťa potreboval. Vždy si každého pre neho odsunula. Vždy si zobrala svoj čas pre seba a venovala ho jemu. Vždy si tu bola preňho… Až sa to napokon skončilo. Vymazali ste spoločné fotografie zo sociálnych sietí. Zmenili status na nezadaných. Vrátili si veci, ktoré vám jednému po druhom zostali. Alebo im urobili čestné miesto v jednej veľkej nezabudnuteľnej škatuli. Týmto sa urobili určité kroky k odstráneniu znakov vašej lásky, ale nie vašich spomienok.

Medzi všetkými mojimi životnými prešľapmi a ich príčinou existuje istá súvislosť.
Korelácia, na ktorú som prišla až neskôr, časom, vlastnými úvahami, mnohokrát aj počas záchvatov revu, kedy som mala pocit, že si vyplačem všetky svoje životne dôležité orgány. Naučila som sa byť k sebe úprimná, priznať si svoje chyby, nezvaľovať všetko zlé, čo ma postretlo, na iných, ale spýtať sa samej seba, prečo sa mi to muselo stať.