Písanie bolo pre mňa vždy formou terapie a činnosťou, pri ktorej som bola sama sebou. Sú to dva roky, kedy mi vyšiel môj prvý článok a rozhodla som sa ísť za svojím snom. Mala som z toho zmiešané pocity a nevedela som, čo mám čakať. V tom období vypukla pandémia a môj život začal naberať na obrátkach. Jednoducho povedané, začal sa očisťovať po každej jednej stránke.
Ber, alebo nechaj tak… Toto nám za náš život povie viacero ľudí, hoci interpretácia významu týchto slov sa môže líšiť z prípadu na prípad. Ber, alebo nechaj tak, zaznie v každom vzťahu, v ktorom čosi viac či menej škrípe, no my sme sa v ňom zakorenili natoľko, že len samotná predstava, že by sme ho nechali tak, nám spôsobuje emocionálny diskomfort rôznych stupňov. A tak berieme… Doslova všetko, čo nám príde pod ruku. Lebo – ako sa hovorí, všetko je predsa len lepšie ako nič.
Každý z nás už zažil ten moment, ktorý predstavoval akúsi pomyselnú deliacu čiaru medzi „životom predtým“ a „životom potom“. Otvorili sa nám oči, uvedomili sme si toľko skutočností, prestali sme si klamať alebo sme sa „len“ rozhodli urobiť radikálny krok, ktorý predstavoval vystúpenie z našej komfortnej zóny. Možno to bola skutočnosť prevratná a možno navonok úplne banálna… No koniec koncov už po nej nič nebolo také, ako bolo predtým.
Má za sebou turbulentné mesiace. Plné kontrastov, zmien tak prudkých, že mnohokrát pochybovala, či sa okolo nej skutočne odohráva to, čo vníma. No nech sa jednotlivé obdobia od seba akokoľvek líšili, spätne musí uznať, že ich predsa len niečo spájalo. Neustále si niečo priala… Má za sebou mesiace toľkých želaní, že ich snáď nikdy ani všetky nespočíta. Dnes môže s istotou povedať, že sa jej nesplnilo žiadne z nich – opäť totiž stojí nohami pevne na zemi. Či cíti sklamanie? Teraz už nie. Všetko, čo prežila, je pre ňu dôkazom, že občas si zo strachu želáme i to, čo nám dokáže ublížiť.
Koľkí z nás sme už prehliadli nejakú tú stopku? Tentokrát však nemám na mysli stopky, ktoré nachádzame na cestách. Konkrétne tieto lemujú trochu iné cesty – cesty, po ktorých prechádzame po boku druhej osoby a práve ona je tou, ktorá dám svojím správaním najavo, že by sme mali zastaviť a prehodnotiť svoje ďalšie kroky. Veľakrát však tieto znamenia ignorujeme, zatvárame si pred nimi oči a slepo veríme, že samy od seba jednoducho zmiznú.
Keď sa nad tým tak zamyslím, každý z nás sa už v nejakej vojne, so všetkým rešpektom k tomuto slovu a v prenesenom slova zmysle, ocitol. Každý z nás už s niekým či s niečím bojoval a nech to bol boj akokoľvek dlhý či krátky, vyčerpávajúci a ničivý, možno sme pozabudli na jednu vec… Že ten boj v nás rozpútal ktosi, kto nemal v srdci mier. Osoba, ktorá si chcela niečo vydupať a bolo jej jedno, aké obete za sebou zanechá.
