„Je koniec, a to bolí, chcem vrátiť čas, keď sme boli, vždy pre seba každý deň, šťastní spolu zároveň…“ To sú slová piesne, ktoré som započula z môjho notebooku a ostali mi v hlave ešte dlhú dobu. Hovorí sa, že západy slnka sú dôkazom toho, že aj konce môžu byť krásne. A tak sa zamýšľam nad tým, je naozaj koniec to, čo nás bolí najviac? Alebo je to iba sladká bodka za všetkým tým utrpením, ktorým sme si museli najskôr prejsť?
Lásku, kterou nechápeme nám život opakuje, dokud se z ní dostatečně nepoučíme. Tak, živote. Co mi tím chceš říct? Snažím se pochopit své vlastní kroky, bohužel se mi nedaří. Přibližně dva roky zpátky jsem ukončila vztah s člověkem, kterého jsem milovala z celého svého srdce. Osud to tak chtěl, my si byli souzeni, ale mělo to takhle dopadnout. Navzdory tomu, co se všechno v našich životech odehrálo, jsem vděčná za to, co jsme si stihli předat, když jsme ještě tvořili pár.
Som sama. Nielen tu, v mojom byte, ale aj tak celkovo. Po rokoch v tomto „vzťahu“ si môžem povedať, že som… Aká vlastne? Slobodná? Bez lživých vzťahových väzieb? Šťastná, pretože ma už nik neťahá za nos? A nie tak trochu aj bezradná? Vyľakaná z tejto zmeny? Smutná z toho, že koniec nebol podľa mojich predstáv? Ach, tie predstavy. I ony ma priviedli tam, kde práve som. Som to všetko… Je to mix pocitov, slobody, úľavy, lásky, nelásky a pripomínaní si chýb, ktoré sa udiali.
Ak miluješ viac, tak, prosím, odíď. A ak miluješ iba ty, tak potom doslova uteč. Myslím to vážne. Bez srandy. Pretože ak my ženy dokážeme niečím samy sebe skomplikovať život, je to práve týmto – snažíme sa druhých presviedčať, že im za tú lásku stojíme. Čakáme, prosíme, trváme na svojom, že tento boj o niekoho city úspešne vybojujeme do konca zakrývajúc si oči pred jedným dôležitým faktom – láska vzniká. Nevydupeme si ju, ak ju ten druhý necíti.
Dávno predtým, ako sme sa zoznámili, som čítala jeden citát. „Povedz mi pravdu. Vždy. Aj keď ma to bude bolieť… No vždy je lepšie zlomiť niekomu srdce pravdou, ako ho načas zalepiť klamstvami.“ Ach, aká pravda. Skutočne je to tak. A doplnila by som ešte: Ak máš niekomu svojím rozhodnutím ublížiť, urob to hneď a nič pred ním nezatajuj. Tú bolesť i tak raz spôsobíš. Neoddiališ ju, práve naopak – čím viac spomienok v človeku zanecháš, o to viac to neskôr bude bolieť.
Je to veľmi nepríjemné precitnutie. Zrazu si oboma nohami späť v realite. Znamená to, že predtým si v nej nežila? Že si lietala hlavou kdesi v oblakoch? Ani sama nevieš… Pravdepodobne si žila v inej realite, ako žil on. Boli ste spolu, ale každý ste žili zvlášť. V tom svojom svete… Ty s pocitom, že je všetko tak, ako má byť. A on? Do jeho sveta sa stále nevieš pozrieť ani vcítiť. Zjavne si sa tam nikdy celkom neprebila, aj keď si dlho žila v sladkom domnienke, že sa dial opak.
