Ten život je skutočne nádherný. Je to akási sieť spomienok a momentov, ktoré sa nám vynoria pri každej fotke, ktorú máme. Pri každej skladbe, ktorú sme počuli. Pri každom mieste, ktoré sme navštívili. Pri každej osobe, ktorú sme spoznali. Tie najsilnejšie spomienky zostanú v nás bez akejkoľvek pripomienky. Budeš niečím zaneprázdnená a zrazu bum… Je tam – z ničoho nič si si na neho spomenula…
Koľké z nás už boli v pozícii, keď sa muž rozhodoval, či ju chce vo svojom živote? A koľkokrát sa ti to stalo? Vždy keď to príde… Dostaneme nálepku NIE DOSŤ DOBRÁ na to, aby si bol istý. A tak sa ráno zase oblečie a odíde bez odpovede na otázku, či sa znovu uvidíme. Zažili sme odmietnutie a zažili sme to napätie, či sa pre nás niekto rozhodne. Pamätáte si, ako veľmi to bolí… Už len ten fakt, že sa musí rozhodovať. A keď sa rozhodne, samozrejme nie pre nás.
„Málokedy súdenie sa o deti prinesie víťazstvo. Skôr naopak. Vo výsledku všetci prehrajú a najmä dieťa.“
Rozvod nie je príjemné obdobie. Okrem toho, že strácame mnoho prácne vybudovaných istôt, spája sa s ním ešte aj proces byrokracie, ktorá sa môže nemálo skomplikovať, ak jeden z partnerov nechce spolupracovať. Dá sa vtedy vyhnúť zdĺhavému súdnemu procesu? Ako sa na rozvod pripraviť? Je to vôbec možné? To sme sa rozhodli opýtať Ing. Bronislavy Švehlákovej, mediátorky, ktorá sa venuje rodinnej mediácii.
Poznám iba dva typy ľudí. Výnimočne teraz ľudstvo nebudem deliť na dve polovice, z ktorej jedna je pizzu aj s okrajmi a tá druhá zahŕňa jedincov, čo tie zväčša cesnakové kraje barbarsky vyhodia. Ale skôr ich rozdelím podľa toho, ako pristupujú ku vzťahom. Jedna skupina doslova odhadzuje aj také vzťahy, na ktorých sa vyskytla i nepatrná štrbinka. Proste to už nie je to, čo bývalo, a tak šup s tým preč, namiesto toho, aby sa pokúsili o nápravu, pošlú toho človeka kamsi do teplých krajín. Bez mihnutia oka, veď ľudí je na svete niekoľko miliárd, tak prečo strácať čas práve s týmto jedným…
Blížia sa Vianoce a vo mne ožíva malé dieťa. Čas sa spomalí, vo vzduchu je iná atmosféra, všetko je odrazu iné, magické…
Možno som si to takto iba sama vsugerovala, no je niečo zlé na tom preciťovať každý moment a urobiť si ho krajším? Verím, že v tom nie som sama, toto obdobie akoby bolo stvorené pre nás ženy.
Sedím na zemi opretá o pohovku a premýšľam. To je u mňa znakom, že sa potrebujem zastaviť. Nie to premýšľanie, ale sedenie na zemi. Všimla som si na to sebe – vždy, keď si potrebujem dopriať čas a dať svetu tam vonku stopku, moja myseľ odignoruje nábytok. Možno sa vtedy len potrebujem uzemniť. A tak tu teraz sedím, premýšľam a potichu si s doznievajúcou bolesťou v srdci priznávam, že tento vzťah mi nevyšiel. Že nebol pre mňa. Že viac ako on, som si v tejto láske ubližovala ja.
