Začalo sa to asi v mojich 15tich, a to celkom nevinne. Všímať si na sebe typ mojej postavy a váhu ma naučil môj vtedajší priateľ. Najprv šlo o drobné narážky, ako vyzerajú ostatné, a tak som si začala viac všímať výzor iných dievčat. Ako prvé mi začalo vadiť moje brucho. Nedokázala som sa na seba pozerať ako na celok – ako na osobu, ale iba po častiach. Vnímala som len, ako vyzerá moje brucho – že nie je dosť ploché, a tak som začala trochu menej jesť. Veď som chcela iba nevinne schudnúť pár kilogramov…

Mama. Slovo, ktoré bábätká ako prvé dokážu vysloviť. Slovo, ktoré napriek svojej jednoduchosti skrýva nekonečnú lásku, ochotu a dobrotu. Slovo, ktoré mnohí z nás brali alebo berú ako samozrejmosť. Slovo, ktoré sa však nedá vyslovovať navždy. Slovo, ktorého význam si často ani neuvedomujeme – je to človek, ktorý nám dal život, je tu pre nás, nech sa deje čokoľvek, zaujíma sa o nás, je ako náš najlepší priateľ – vie o nás všetko a nekonečne nás miluje. 

Mala by som jedno prianie… Je ním to, aby sme si my ženy viac verili. Nielen jedna druhej (čo by bolo tiež veľmi fajn), ale predovšetkým samy sebe. Skutočne si želám, aby sme nikdy nestratili dôveru v seba, vo svoje sily, v to, čo dokážeme. Pretože to, čo nám ubližuje, je nedostatočná viera v nás. Práve tá nás v drvivej väčšine prípadov pripúta k tým nesprávnym mužom, odradí od tých správnych rozhodnutí a uväzní v živote, ktorý sme nikdy žiť nechceli.