Pozerám sa do zrkadla a skúmam tú ženu, ktorá odtiaľ na mňa hľadí… Koľko stôp si na mne zanechal? V očiach vidím sklamanie, utíchajúcu bolesť aj túžbu žiť. V prepadnutých lícach je badať známky mesiacov, kedy som nemyslela na svoje potreby. Nejedla som, nespala som… Všetko šlo bokom. Všetko, čo sa týkalo len mňa… A tak tu stojím s kamenným výrazom a uisťujem sa, že takto láska vyzerať nemá…
Zvláštne je, ako veľmi ma prežité roky dokázali ovplyvniť a ukázali mi, že predtým som si nechávala doslova šliapať po hlave. Pretože som sa napríklad uspokojila s málom, dokonca s ničím a ešte som za to dokázala byť vďačná. Pretože som verila, že sa niektoré vzťahy „upracú“ a že keď vydržím, bude všetko tak, ako chcem. Pretože som si mnohokrát hovorila, že to, že ma niekto nemiluje, je moja chyba. Že ak by som bola „v poriadku“– krajšia, lepšia, očarujúcejšia, bol by dokonalý aj môj vzťah…
Naháňame sa za niečím s vierou, že ak to dosiahneme, budeme šťastní. Myslím si, že však dosiahneme iba pravý opak. Do nášho života príde iba chvíľkové uspokojenie, ale potom sa začneme naháňať opäť za niečím novým a iným. Nevravím však, aby sme si neplnili sny a ciele, to určite nie, ale vravím o tom, aby sme v tej správnej chvíli vedeli zrelaxovať. Neužívame a nevážime si to, čo máme, ale sme nenásytní a chceme stále viac a viac. V neutíchajúcom kolotoči sa stále točíme, pričom nie a nie z neho vyjsť von…
Nedávno som na našom FB zachytila jeden komentár, v ktorom bolo: Všade sa píše len odíď! Odíď odtiaľ, kde nie si šťastná… Ale nikde sa nepíše Ako. Ako odísť, keď si niekde, kde ťa zraňujú, ale stále miluješ? A dúfaš? A naozaj nevieš, či ešte počkať alebo naozaj za sebou zabuchnúť dvere. A čo ak ich zabuchneš priskoro a zahodíš tým vzťah, ktorý mohol byť tvoj osudový?
Milovala som… Už sa to dnes nebojím priznať ani sama pred sebou. Nemám dôvod skrývať to, čo bolo, hoci mám za sebou mesiace, počas ktorých som túto myšlienku negovala. Myšlienku na teba, na toho muža, ktorý práve prešiel pred mojím autom netušiac, kto sa skrýva za volantom vozidla, čo mu tak dobrosrdečne dalo prednosť na priechode. Rovnako ako som ja netušila, kto sa o chvíľu rezkým krokom prejde pred mojou kapotou…
Drahá, buď, prosím, ŽENOU… Tento článok som chcela napísať už veľmi dávno, no vždy sa mi nejakým spôsobom podarilo NEdodržať vlastné rady, a úprimne? Nechcela som byť pokrytecká v zmysle, že vám tu budem niečo kázať a popritom sama nežijem tak, ako si myslím, že by sme všetky žiť mali… A teda i na základe tejto skúsenosti viem, že stať sa skutočnou ženou je proces.
Podľa čoho vieme, že nás niekto skutočne miluje? - Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Odkedy píšem pre Úlomky a mám tendenciu sa tým chváliť všade, kde sa len dá, stal som sa v očiach iných akýmsi vzťahovým...
