Už dlhšie som nad otvorením tejto témy váhala. Ak vyslovíme slovné spojenie duševné zdravie, tak každý vôkol nás sklopí zrak. Ako by to bolo niečo zlé. Lenže naša duševná pohoda a zdravie by mali byť rovnako na prvom mieste ako aj to fyzické. Z médií a sociálnych platforiem vidíme krásne, vyrysované a navonok „dokonalé“ telá. Dostávame milióny návodov, ako sa starať o naše telo…

Ak ma s tebou ešte stále niečo spája, je to tento pocit… Pocit, že mnohým veciam nerozumiem. Opäť, znovu… Síce sa už toto nepochopenie týka úplne iných záležitostí, musím dnes predsa len uznať, že pocit totálneho strácania sa mám s tebou spätý rovnako ako vedomosť, že sa viem bláznivo a krátkozrako zamilovať. Zamilovať sa takou láskou, ktorá veľa berie, ktorá veľa žiada, no neposkytuje nič. Len otázky, výčitky a trhliny na srdci, ktoré po čase prestávajú byť tak citeľné, no zostanú tam už naveky.

Vybrala som si seba.
Vybrala som si ľahké vstávanie z postele bez ťažkých myšlienok venovaných tebe.
Vybrala som si jemné krídla smerujúce k večnej a nikdy sa nekončiacej slobode.
Vybrala som si pevnú pôdu pod nohami, ktorá sa už neláme každým ďalším krokom. 

Pri pripíjaní šampanského o polnoci na Silvestra som si v duchu povedala, že tento rok bude iný, niečím špeciálny. Nevedela som, v čom presne, ale tušila som, že časom to naberie ten správny smer. Začalo sa to tým, že som na hodinách vídala rovnaký čas a každú hodinu sa to opakovalo. Nerozumela som tomu, čo mi to osud, život – alebo nech to nazveme akokoľvek, chce naznačiť. Zatiaľ som však tomu veľkú pozornosť nevenovala.