Boli časy, kedy som si na teba zakazovala myslieť. Každá spomienka, každá myšlienka na to, čo práve robíš a kde si, bolela… Veľmi a neúnosne. Myseľ som si zamestnávala všakovakými spôsobmi, len aby opäť nezablúdila k tebe. Nedokázala som si pripustiť, že nastal ten čas, kedy začíname fungovať odznova, každý zvlášť, jeden bez druhého. No deň za dňom to bolo lepšie a lepšie. A dnes som sa prichytila pri tom, ako sa pri pomyslení na teba usmievam.

Jednou z najťažších vecí v mojom živote, ktorú stále neviem prekonať, je… povedať definitívne zbohom. Vysloviť to bez akejkoľvek ľútosti a potom zavrieť dvere. Za niekým, koho som si obľúbila, milovala ho a považovala ho za súčasť svojho života. Zrazu ten človek chýba. Zachváti ma potreba zdvihnúť telefón a zavolať mu, vždy ma čosi núti prísť za ním a dať všetko do poriadku. Prehltnúť tú krivdu, ktorá ma zabolela, len preto, aby som v duši necítila prázdno.

Myslela som si, že po tom všetkom, po všetkých tých preplakaných nociach, budem zlomená. Že niečo z mojej duše zmizne a viac sa tam už nikdy nevráti. Nemôžem povedať, že sa tak nestalo, ale… necítim sa zlomene, zatrpknuto, ani som na vzťahy nezanevrela. Nie tak, ako som očakávala. Udialo sa to celkom iným spôsobom. Po tom všetkom, čo už mám za sebou, som len zvedavá… Zvedavá, či to prežijem opäť.