Bol tu… Každý jeden deň. Každý moment či chvíľu, keď si ho potrebovala. Stretávala si ho ráno vo dverách, začalo sa to letmým úsmevom. Ani si si to neuvedomila, no odvtedy ubehlo už veľa takých chvíľ. Stal sa súčasťou tvojho života a zaplnil všetky voľné miesta navôkol vo vlaku, ktorému si ani nestihla zamávať, predtým ako opustil stanicu. Bol všade a bol s tebou. 

Nemala som slov na to, čo hovoril. Ja som totiž nikdy v živote neriešila, že mi toto môže raz vyčítať. Po tom, ako sme sa vzali, postavili domček, počali 2 krásne deti. 
Stál tam predo mnou cudzí chlap, s ktorým som zdieľala domácnosť a starala sa o našich potomkov. Po 7ich rokoch mi zrazu začal vyčítať, že som pre rodinu nespravila nič.

Drahý muž, otec môjho dieťaťa, chcem ti napísať to, čo ti nemôžem povedať do očí. Nemôžem, lebo znova by som vyzerala ako slaboch a zbabelec. Vnímal by si to tak, že ti závidím a neprajem. 
Chcem ti povedať, že je super, že si našu dcéru vezmeš k sebe dvakrát do mesiaca na víkend. Je krásne, že si vtedy otcom, ktorého by chcelo každé dieťa…

Je tak ťažké urobiť bodku. Pre mňa áno, no a ty aj keď to skúšaš, nezvládaš to definitívne uzavrieť… Je to pochopiteľné, veď kto by sa dobrovoľne oddal samote, keď môže mať aspoň pár chvíľ s milovanou osobou? A predsa. Tu je kameň úrazu. Práve to, že je to len pár chvíľ. Neviem a nemôžem ti dať celú seba, aj keď by som veľmi chcela. Ublížila by som tým príliš veľa ľuďom a obávam sa, že aj tebe. Preto sa na to nikdy neodhodlám. Budem tu pre teba vždy, keď budem môcť, ak to budeš chcieť, ale… Nemôžem byť tou, ktorú miluješ.

Dnes je tomu přesně rok. Rok mé cesty, nebo jak bych to nazvala. Rok života bez Tebe. Rok kdy jsem si myslela, že jsem ztratila mnohem víc, než získala. Rok, kdy jsem pocítila chuť dna. Rok kdy jsem hledala sílu v sobě a dala se na cestu zpět nahoru.

Jeden celý rok, který byl vlastně hlavně o mě…