Vrátila som sa do svojho bytu. Do bytu, ktorý som na jednej strane akoby nikdy neopustila. No na druhej strane mi bol totálne cudzí. Bolo tu ticho. Tak neuveriteľné a ubíjajúce ticho, až by bol človek schopný sa z neho zblázniť. Priam dokonalé miesto na spustenie chodu neutíchajúcich myšlienok, ktoré v tom prenikavom tichu až kričali. Myšlienky vraviace: „Prečo zase ja? Prečo ty? Ako si mi toto vôbec mohol spraviť? Ako si mohol rok predstierať, že som pre teba najdôležitejší človek na zemi a potom sa ku mne správať, ako keby som bola nikto?“