Mnohým ľuďom dávame v našom živote zbytočne veľký priestor. A prisudzujeme im zbytočne veľkú dôležitosť. Dokážeme milovať tých, čo nemilujú nás, no na tom by ešte nebolo nič zlé ani zvláštne… Stane sa to. Občas sa proste zaľúbime trošku nesprávne a odtrpíme si to. Ale čo horšie je, je už fakt, že čím viac cítime, že nás ten druhý nemiluje, čím viac prejavov „nelásky“ od neho strpíme, o to viac trváme na tom, že to dáme do poriadku.
Vieš, čo si naozaj nezaslúžiš? Motať sa v bludnom kruhu. V labyrinte boľavých otázok a neistých odpovedí, nedôveryhodnosti jeho slov, vo vlastných predstavách, ktoré sa ani zďaleka nepodobajú na tie, ktoré si si v sebe odmala pestovala. Nezaslúžiš si vracať sa k niekomu, pre koho si bola len zábavkou, vyplnením prázdnych dní, krátkou známosťou z dlhej chvíle či z nutkavej potreby niečo vzrušujúce zažiť. Zaslúžiš si nechať túto životnú kapitolu za sebou.
Kedysi som sa lúčila ťažko. Pateticky – mohla by som povedať. Slzy, plač, pocit zlyhania. Veď konce, s ktorými nie som stotožnená, sú predsa mojím zlyhaním, nie? Veď ak chcem niečo zachrániť a nepodarí sa mi to, je to dôkaz mojej slabosti… Vlastne som sa nechcela lúčiť vôbec – ani s osobami, ktorých prítomnosť mi ubližovala. Neustále som v sebe živila snahu veci lepiť, nie ukončovať. Chcela som vysvetľovať, povoľovala som hranice, kam až iní môžu zájsť, robila som čoraz väčšie kompromisy, a áno – aj na úkor vlastného blaha.
Je tu on, si tu ty a je tu ešte jedna osoba… Jeho bývalá. Nič výnimočné. Stretnúť muža, ktorý pred tebou nemal žiaden vzťah, je v dospelosti poriadna rarita. Čo už však také výnimočné nie je, je tvoje tušenie, že ich nespája len minulosť. Ale aj čosi, čo sa deje tu a teraz. Napríklad náklonnosť. Možno i láska, ktorá sa časom neotupila, ale práve naopak – odstupom času po rozchode a tvojím príchodom do jeho života rastie. A ty sa len pýtaš – čo s tým?
Načo v sebe živiť hnev? Mnohokrát i dlhé roky potom, ako sa TO stalo? Nie je lepšie odpustiť? Nechať to za sebou, nájsť v tom kúsok ponaučenia, možno i odpoveď na otázky, ktoré nás nasmerujú k tým najhlbším miestam nášho srdca? Áno, je to lepšie. Ale, drahá, my dve vieme, že niekedy sa to tak celkom nedá. Respektíve to nie je také ľahké, ako by sme si priali. Nie vždy dokážeme odpustiť, hoci vieme, že práve tento krok nás delí od novej etapy života, ktorú tak bytostne potrebujeme.
Mala som pocit, akoby si si myslel, že to bude trvať naveky. Tá moja trpezlivosť. Viem, prepáčila som ti viac než ktorákoľvek iná žena. I keď… My ženy vieme odpúšťať veľa. Akoby sa to stalo našou drogou – tak veľmi nám na láske dokáže záležať, že sa staneme na odpúšťaní závislými. Ale tak ako pri každej inej závislosti, i nám začne v hlave blikať výstražná kontrolka. Dostaví sa signál, že čosi nie je v poriadku. S láskou. S nami… Príde pochopenie, ktoré síce budeme ešte chvíľu popierať, ale skôr či neskôr si priznáme, že tak ako každá iná droga, i táto nás ničí.
