Či už Vianoce milujeme, alebo ich len nejako „prežijeme“, bolo by dobré, ak by sme si z nich niečo odniesli. Sú totiž sviatkom, ktorý možno pôsobí hekticky, no pod nánosom stresu, ktorý si sami zbytočne vytvárame, dokážeme objaviť dôležité ponaučenia.
Možno to znie ako klišé, ale Vianoce sú sviatkom lásky. A po láske predsa túžime všetci, nech sme už akokoľvek malí či veľkí.
Milé dámy, dajme si jeden záväzok. Vychádza z môjho pozorovania vás i samej seba a má s touto sviatočnou atmosférou jednu krásnu, i keď na prvý pohľad nie celkom zrejmú paralelu. Koľké z nás totiž dokážu počas roka v bežnom období nesviatkov tolerovať aj prítomnosť osôb, ktoré nám, povedzme si to na rovinu, život celkom strpčujú? Zavadzajú nás, vedia nás nakaziť toxickým odorom svojho charakteru alebo len jednoducho vieme, že to s nimi nikdy ďaleko nedotiahneme, no i tak sa od nich nevieme odpútať?
Zaslúžiš si to. Skutočne si zaslúžiš nájsť si chvíľku len pre seba a nemyslieť na to, čo všetko sa od teba očakáva, kto ťa potrebuje, kto ťa sklamal, kto ti ukázal, že v jeho očiach nemáš rovnakú hodnotu ako on v tých tvojich. Zaslúžiš si konečne myslieť na seba a na to, čo po čom túžiš, čo si si dlho odopierala. Zaslúžiš si rozanalyzovať svoje strachy, postaviť sa im tvárou v tvár nechávajúc ich rozplynúť sa v povetrí. Zaslúžiš uvedomenie, že ty si tá, na ktorej záleží.
Posledné obdobie môjho života bolo veľmi zvláštne. Ukázalo mi toho veľa a možno aj práve to, aby som v sebe spracovala ďalšiu ranu, o ktorej som nikdy nahlas nehovorila a pravdepodobne už asi ani nebudem. Nechcem tu vyplakávať alebo sa hrať na obeť, aby ma každý ľutoval, ale písanie je pre mňa istá forma terapie. Veľa vecí a súbojov som viedla osamote, kedy druhí ľudia nemali ani poňatia o tom, čo sa práve deje. Vďaka tomu vidím v sebe tú svoju hodnotu.
Nech už je človek vo vzťahu alebo sám, sprevádza ho dennodenne množstvo obáv, vnútorných bojov, vnútorných strachov, ktoré s ním valcujú hlava-nehlava.
Všetci sa niečoho bojíme… Bojíme sa , že to už nebude také ako predtým. Bojíme sa, že ten náš vzťah upadne do stereotypu. Bojíme sa, že nás už ten druhý nebude milovať tak, ako nás dokázal milovať na začiatku.
Sedím doma so šálkou čaju, izbou sa vznáša vanilková vôňa z horiacej sviečky, TV je pustená iba tak do pozadia, aby som sa necítila osamelo, no myšlienkami som už opäť inde.
Koniec roka pomaly, ale isto klope na dvere a ja mám pocit, akoby mi niečo unikalo. Zostala som zaseknutá na mŕtvom bode a trvá to už hodnú chvíľu…
