Niekedy ma moje nekonečné premýšľanie, analyzovanie a filozofovanie privedie do šialenstva. A tak aj dnes premýšľam. Kto vlastne sme? Sme kamaráti? Sme pár? Tak veľa ti chcem toho povedať, no nechcem ťa vyplašiť, aby si si nemyslel, že na niečo tlačím, ani sa nechcem do ničoho hrnúť. To rozhodne nie…
Chcem mať len pokoj na duši a vedieť, na čom som.
Je to ešte príliš čerstvé na to, aby som sa tvárila, že som nad vecou. Nie som… Často plačem a rána sú príliš trpké, pretože mi stále chvíľu trvá, kým pochopím, že je to pravda. Že je všetko zrazu inak, že musím prelomiť toľko zvykov a čaká ma odvykačka… Dobieha ma to pomaly, ale isto… Že už nie sme spolu a že všetko, čo som tak milovala, malo svoje naposledy.
Milý muž, musím ťa poopraviť… Ona nie je bezcitná. Cíti všetko, možno omnoho intenzívnejšie ako ty. Pri každej emócii sa pozastaví a snaží sa jej prísť na koreň. Už totiž vo svojej duši nechce mať nič, v čom by sa strácala. Vieš, trochu si ju prekvapil. Zaskočil si ju natoľko, že ju spomienky na minulosť donútili cúvnuť. Chce si byť vedomá pôvodu svojich citov, svojho strachu aj svojej lásky. Chce vedieť, prečo túži práve po tebe a čo ju k tebe toľko ťahá. Práve teraz premýšľa nad všetkým, čo sa stalo kedysi, a pýta sa, či sa to nemôže zopakovať opäť… S tebou…
Dievčatá, skúsme si niečo sľúbiť… Že už nebudeme robiť „hlúposti“. Že si včas povieme „dosť“, a hoci to pre nás nebude práve najľahšie rozhodnutie, predsa len pôjdeme iným smerom. Skúsme si sľúbiť, že sa zmierime s realitou, ktorú nedokážeme zmeniť a nebudeme stoj čo stoj skúšať, čo to dá, ak sa ešte trochu posnažíme.
Sľúbme si, prosím, že sa nebudeme pre nikoho meniť a že sa naučíme nemilovať tých, ktorí nemilujú nás.
Tieto slová sú pre teba. Áno, pre teba… Prekvapilo ťa to? Už dlho si si nenašla chvíľu, kedy by si sa venovala iba sebe? Je to tak dávno, čo si na teba niekto nezištne spomenul? Tak vidíš… Práve sa to stalo opäť. Práve na teba myslím. Pretože viem, že to potrebuješ – nie pomocnú ruku, nie niekoho blízkosť. Potrebuješ len, aby sa svet na chvíľu zastavil, aby sa všetko okolo konečne prestalo tak šialene rýchlo točiť a ty by si si mohla vychutnať svoju aj moju pozornosť.
Už ako malá som bola tak trochu sebec. Na jednej strane malé srdečné dievčatko, večne sa usmievajúce a rozdávajúce radosť všade naokolo. Ale na strane druhej… Nerada som sa s niečím delila. To, čo bolo moje, bolo proste moje. Žiadne delenie sa s čokoládou alebo s hračkami… Nešlo mi o to, aby som v druhých deťoch vzbudila ľútosť. Bála som sa… Bála som sa, že mi tie hračky pokazia. Že sa s nimi nebudú hrať tak opatrne ako ja. Tak som radšej nič neriskovala…
