Stojím na hore, na ktorú som pred chvíľou sama vyšliapala. Som zadychčaná, ale šťastná a slobodná. So smiechom rozpažím ruky a začnem sa krútiť. Cítim čerstvý vzduch v pľúcach. Vďaka tomu sa cítim nažive viac ako kedykoľvek predtým. Dlho som sa takto necítila. V minulosti som sa cítila stratená a nešťastná a mala som zlomené srdce. Ale to je už minulosťou, pomyslím si. 

Už si dospelý človek? Cítiš sa mentálne dospelý a vstupuješ do tohto obrovského sveta, však? Jedna pripomienka… Nechci život bez problémov, bez starostí, bez sklamaní, bez pádov na hubu. Aby bol dokonalý… Veľmi dobre vieš, že dokonalosť neexistuje. Je to len akýsi výplod ľudskej fantázie, akási ilúzia, ktorou sa nás ľudia snažia zahltiť, ale nedaj sa… Za žiadnych okolností.

Sedím doma na gauči s kávou v ruke a knihou na kolenách, ešte som ju ani neotvorila, iba pozerám nezmyselne von oknom, ako nejaký psychopat. Pes mi leží pri nohách a občas na mňa jedným očkom mrkne, či som v poriadku. Z tabletu sa ozývajú slová piesne, ktoré moc nevnímam, v hlave mi víria myšlienky o všetkom, čo sa za posledné týždne udialo.