Temnota. Bolesť. Totálna tma. Nádej som nachádzala len v jednej jedinej myšlienke. Žiadne svetlo na konci tunela. Len tunel, ktorý nemal konca a ja som v ňom blúdila. Dá sa vlastne depresia opísať slovami? Alebo musím použiť len metafory, pričom nech zvolím akékoľvek, zdá sa mi, že ten opis zľahčujú… Poviem preto, že depresia je bolesť. Bolesť duše, ktorá napáda celé telo a zatiaľ čo ostatní nič nevideli, mňa potichu zvnútra zožierala.
Som žena ako každá iná. Milujem život, milujem emócie, hlboké myšlienky, milujem zvieratá, hudbu. Milujem žiť. Som vďačná. Som pokorná. Som spokojná.
Nedokážem však pochopiť jednu vec – v mojich očiach tak primitívnu. Prečo je pre vás mužov tak ťažké pochopiť, aké je ľahké nás ženy milovať? Prečo je to ťažké aj pre teba?
Nevera… Zvláštne slovo, že? A aký neporiadok dokáže narobiť v duši ženy, ktorá sa ocitla v roli podvedenej… Ak je niekto na tomto svete, kto by o tom mohol rozprávať, som to práve ja. Bola som podvádzaná dlhé roky. A stále som hlúpučko verila, že sa to nejako utrasie, že ak mu dám dôkazy, že som tou najlepšou ženou na svete, pretne so svojimi milenkami všetky kontakty a zakončíme toto turbulentné obdobie honosnou svadbou, na ktorej si sľúbime vernosť až za hrob a nikdy tento prísľub neporušíme. Ani ja, ani on…
Vždy je dobré, ak sa na konkrétnu situáciu pozeráme ako na celok, ktorý je tvorený viacerými obrazmi. Nikdy totiž nie je nič iba čierne alebo biele… Práve toto presvedčenie ma naučilo, že v niektorých životných chvíľach nepotrebujeme vidieť riešenia ani poznať budúcnosť. Potrebujeme sa práve pozrieť na celý problém trochu iným pohľadom a… Tie riešenia sa nám naskytnú samy. Tá budúcnosť sa zrazu vykryštalizuje…
Jsem zastánce toho, že každý člověk je nám poslán do života z nějakého důvodu. Buď nás má něčemu naučit, něco nám předat, nebo pro nás může být darem. Ovšem pro nás může být i obrovským trestem.
Nejhorší kombinace nastává v moment, když se ten jeden člověk tváří jako záchranný člun, a v jeho přítomnosti máme pocit, že umíme plavat.
Noc ako každá iná. Ale pre mňa je niečím špecifická. Zdá sa mi, že niečo zo mňa odišlo a čosi nové som prijala. Spomínam, bilancujem, hľadám a nachádzam. A hlavne… Hlavne sa pýtam. Otázky, z ktorých sa každá z nich začína slovom prečo. Prečo som to neurobila skôr? Prečo som sa tak bála? A čoho vlastne? Prečo som si namýšľala, že bez neho som nič? Prečo som toľko trpela, keď sa predo mnou otváralo toľko nových ciest?
