Pozrieš sa na neho a pýtaš sa, či je to ešte stále on. Zrazu je iný. Zrazu je to muž, ktorý „ti nič nehovorí“, hoci sa spolu sem-tam ešte rozprávate. Čoraz viac na sebe pozoruješ, že k nemu cítiš čoraz menej citov. Je ti jedno, či niekam ide alebo sedí doma. Možno ti vtedy, keď sa za ním zavrú dvere, aj odľahne. Povieš si, že máš pokoj. Chvíľku pre seba. Chvíľku, kedy ťa nik neruší a kedy môžeš byť sama sebou.
Témou tohto týždňa je na našom webe #čas. Občas ho vnímame, občas nie. Občas si ho vážime, inokedy ho márnomyseľne, no zároveň mnohokrát aj v dobrej viere strácame. Občas ho dobrovoľne venujeme iným, občas si ho potrebujeme ukradnúť len pre seba. Občas ho chceme zastaviť, vrátiť alebo rýchlo „pretočiť“ dopredu, aby sa súčasné okamihy, ktoré nás ničia, čím skôr skončili. Občas sa vlečie, občas plynie šialene rýchlo. Občas si ho užívame, občas ho nenávidíme…
Nikdy viac… Dve slová a koľko bolesti sa v nich skrýva. Skladajúc svoje srdce dohromady som pomaly zisťovala, že ma najviac bolí to, čo sa už nikdy nestane. Skončilo sa to. Bodka… Neboleli ma spomienky ako také… Ale skutočnosť, že sa viac nezopakujú. Bolelo ma to, že viac už s ním neprežijem ani sekundu. Že všetko, čo sme spolu zažili, zostalo v pazúroch minulosti, a všetky tie okamihy si už do prítomnosti neprenesiem. A v neposlednom rade – že už nikdy nič neprežijem práve s ním.
Občas láska nie je jednoduchá. Kto si to myslí, ešte si nezažil všetky lásky, vrátane takej, ktorá spojila jeho a tú nesprávnu osobu. Občas láska bolí. Poriadne. A polemiky o tom, či to vlastne láska je, sa nám vtedy viesť nechce. My milujeme. A ten druhý… Ten nás učí. Najprv milovať viac. Jeho. Potom ako ho viac nemilovať. Neúspešne. A na úplnom konci… V tej (ne)láske hľadáme lásku k sebe, pretože ju láska k nemu z nášho srdca načas vytlačila.
Nikdy som nebola typická „drama queen“. Afektovaná, príliš emotívna alebo teatrálna. Skôr som viac premýšľala a občas o to menej rozprávala či konala. Ale v jednej veci som dramatická mimoriadne… V smútení za osobami, ktorých odchod si namiesto sĺz zaslúži skôr oslavu. Viem sa priam topiť v smútku, dokážem si v hlave vytvoriť tisíc a jeden scenárov o mojom osobnom konci sveta, ktorý určite nastane, ak sa dotyčný nevráti.
„Ak smútok nespracujeme, žijeme akoby s nezahojenou ranou, ktorá sa kedykoľvek opakovane znova a znova otvára.“
Prečo je smrť v spoločnosti tabu? Prečo sa jej bojíme, nevieme o nej hovoriť a mnohokrát sa po strate blízkeho človeka uzatvárame do seba? Existuje ideálny spôsob smútenia a čo všetko si môžeme/musíme pri smútení dovoliť? Aj tieto otázky sme sa pýtali – podľa nás tej najpovolanejšej osoby, PhDr. Jany Pitkovej, ktorá pôsobí ako smútková poradkyňa. Skrz vlastnú tragickú skúsenosť dnes totiž pomáha tým, ktorí si takisto zažili stratu milovanej osoby.
