Možno nie je moje obľúbené slovo. Nemá žiadnu hodnotu, v ničom ma neuistí, nikdy neodoženie môj strach ani mi neurobí radosť. Možno ma priklincuje nohami pevne k zemi. Zbúra moja plány, predĺži čakanie, zastaví všetko naokolo, vrátane mňa. Možno by som prirovnala k chorobe, ktorá ma paralyzuje, vystraší, no zároveň vtedy musím dúfať v čo najlepší koniec.
Udivuje ma, ako neustále chlapi dokážu porovnávať svoje partnerky, alebo si doslova za ne hľadať náhrady, ktoré sa snažia prerobiť na ich kópiu. Často som počúvala, aké boli tvoje bývalé perfektné a ako som im nesiahala ani po členky. Buď boli chudšie, pracovitejšie, lepšie sa obliekali, slušne sa vyjadrovali, či boli vždy viac upravené ako ja. Tak strašne som sa ti vtedy snažila zapáčiť a im vyrovnať, že som viac cvičila, menej som jedla, mala som cez leto dve práce, len aby som si mohla dovoliť lepšie oblečenie.
Nič mi v živote nepomohlo viac, ako sa od niektorých svojich trápení odosobniť. Pretože áno, všetci máme problémy… Ale sú vždy také veľké, ako si myslíme? Neprisudzujeme im väčšiu váhu len preto, že sme sa do nich zamotali a prestali sme vnímať tie podstatné veci? Získať nadhľad alebo iný pohľad na konkrétnu vec je viac ako dôležité. A presne o tom budú naše nové citáty – o problémoch vo vzťahu, ktoré sa dajú prekonať omnoho ľahšie, ako si myslíme.
Milá dievča alebo milá žena… Vlastne ani neviem, prečo dnes skúšam písať. Viem však, že aj mne sa niekoľkokrát pošťastilo a prečítala som si ten pravý článok v pravý čas. A preto ma dnes popohnala k písaniu nádej, že moje riadky niekomu brnknú na tú správnu stranu. A možno… Možno to píšem „len“ sama pre seba. Aby som na seba prestala byť taká prísna a dovolila si prijať aj také pocity, ktoré celý svoj život potláčam.
„Milujem ťa, vieš to?“ Keď som naposledy túto hlúpu otázku vyriekla, bola som zúfalá. Z neho, zo seba, z toho, čo sa dialo vôkol nás aj vo mne. Ja som milovala a on sa vôbec nesprával tak, aby mi dal najavo, že to aspoň registruje. Sem-tam urobil niečo, čím ma na chvíľu umlčal a uvrhol do slastnej nádeje, že raz sa budeme milovať podľa mojich predstáv. Navzájom. Jeden druhého. Bez nejakého „ale“ alebo „možno“.
Moja starká bola veľká osobnosť. Prisahám, že som nikdy nestretla nikoho, kto by mi ju aspoň náznakom pripomínal. Mám na ňu veľa spomienok, ale jedna z nich mi pribúdajúcim vekom rezonuje v pamäti čoraz častejšie. Raz mi ako decku povedala: Váž si málo peňazí a nezvykaj si na malých ľudí. Mala som vtedy asi 8 rokov, pila som u nej kakao a vôbec som netušila, o koľko múdrosti sa so mnou práve podelila…
