Sú veci, ktoré na nás doľahnú. Niektoré ihneď a iné až po čase, keď trvajú dlho. Príliš dlho a my sme voči nim úplne bezmocní… Viem, aký to je pocit. Nemať nič vo svojich rukách a jediné, čo mi zostáva, je len čakanie. A možno i viera, že sa všetko obráti na dobré, hoci i tieto okamihy sú každým dňom výnimočnejšie. A práve vtedy, keď už nemáme v čo veriť, dúfame iba v jediné – v posledné, čo nám zostáva… Že budeme mať v sebe dostatok sily všetko to prekonať.

Spomínam si na to, ako veľmi som sa chcela dozvedieť prečo… Prečo tu už teraz nie je… Zrazu… Keď sa predtým vôbec nezdalo, že by ho niečo ťahalo odo mňa preč. Chcela som vedieť dôvod, prahla som po ňom a myslela som si, že bez toho, aby som sa raz dozvedela pravdu, nedokážem poriadne žiť… Prečo tí, ktorí sľubujú, že zostanú navždy, odchádzajú ako prví a zanechávajú za sebou spúšť dolámaných sŕdc?